Je stále na cestách. Dobrodružstvom pre ňu nie je len dovolenka na Bali, ale aj nakupovanie potravín, či lístku na vlak. Jej srdce bije pre objavovanie a spoznávanie sveta a ľudí v ňom. Nikdy neprestáva rozširovať svoje obzory a páči sa jej, ako ju to mení. Vďaka tomu sa na svet pozerá inak. Články o dobrodružstve, cestovaní, pohľade na svet a kultúru.
Dnešné ráno bolo jedno z tých, kedy si človek povie, že takto by sa sa chcel zobúdzať častejšie. Na starú drevenú podlahu som našľapovala opatrne, aby sa dievčatá nezobudili a cez úzku chodbu som smerovala do kuchyne. Stále som sa s úžasom pozerala na tento historický byt v centre ktorý tak originálne spája noblesu minulých storočí s dnešným minimalistickým designom.
Som Československé dietko. Ocko Moravák, keď mal osemnásť, nastúpil na vojenčinu do Topoľčian, kde sa zoznámil s fešnou slovenskou dievčinou a oženil sa s ňou. Vyrastala som v Bratislave, ale prázdniny a víkendy sme často trávili u babičky na Morave. Milovala som to tam, ale po česky som nikdy nehovorila, vtedy som to nepotrebovala.
o desiatich krásnych aj náročných rokoch v službe TCKompas som dostala dar desiatich týždňov takzvaného sabatikalu – to jest času prevencie pred vyhorením, v ktorom som študovala, pripravovala sa na novú pracovnú pozíciu, písala a záver toho času obsahoval inšpiratívnu cestu k partnerským službám v Ázii. Nebola to moja prvá voľba. Ázia a najmä IndiaČítať ďalej
Chcem vidieť všetky krajiny na svete. Pravdepodobne sa to podarí, až keď sa na zem budem pozerať z perspektívy večných nebies, ale uvidíme, čo to dá. Zatiaľ tých krajín bolo 20, appka hovorí, že mi ostáva ešte 92% sveta. Celkom dosť. Dosiaľ som cestovala sama (ak si môj zahraničný kamoš, môžeš sa spoľahnúť, že ťa prídem navštíviť) alebo roadtripovala s kamarátmi a o niekoľkých týchto cestách by som chcela napísať. Počnúc tou najnovšou, z leta 2017, kedy sa ôsmi priatelia a jedno veľké modré auto vybrali preskúmať Rumunsko a Bulharsko a ukázalo sa, že trošku aj Srbsko.
Jedného dňa mi kamarát Dávid pošuškal, že ide požiadať o ruku moju kamošku Lauru, s ktorou už nejaký čas chodil. Laura sedela v tej chvíli hneď vedľa mňa a bolo naozaj ťažké neskákať od radosti, ale tváriť sa neutrálne. Od tej chvíle sa spustila neuveriteľná séria tajných príprav zásnub a konšpirácií, do ktorých ma Dávid zasvätil. Mal taký plán, že ja pôjdem vopred na tajné miesto, kde sa má uskutočniť romantický prejav,
Je to dlhý príbeh, no v skratke sa to začalo, keď som mala 21 rokov a spoznala som ju. Svoju nevlastnú sestru. Začali sme sa stretávať – najprv striedmo, potom trochu častejšie, teraz opäť striedmo. Na moje prekvapenie si vždy máme čo povedať. Trochu neuveriteľný príbeh, no pointou pre tento článok je, že sa rozhodla ísť do Maroka.
…Áno, som z tých, ktorí vyrastali na Winnetouovi, aj keď som sa narodila v roku 1990. Mala som prekrásne detstvo plné indiánskych dobrodružstiev. Liezla som po stromoch, nocovala pod holým nebom, behala bosá po lúkach a stále som sa hrala na indiánov. Milovala som filmy s Pierrom Briceom a Lexom Barkerom. Milovala som filmy o neohrozenom náčelníkovi Apačov a o jeho bielom bratovi. Stále ich mám rada.
Moja prvá myšlienka na Vianoce je často spojená s mojím obľúbeným vianočným príbehom – Vianočná koleda, v ktorom Scrooge, hlboko zmenený rôznymi duchmi, ktorí ho v noci navštívili, nakoniec príjme pravého ducha Vianoc do svojho srdca. Ráno radostne vykrikuje zo svojho okna a tí, ktorí sa predtým vyhýbali jeho povestnému „Bah! Humbug!” sa pozerali na zmenu jeho srdca s nedôverou.
Už ho vidieť – výzdoba v nákupných centrách či uliciach.
Už ho cítiť – vôňa vareného vína a cigánskej na vianočných trhoch.
Už ho počuť – koledy znejú a začína sa koncertovať.
Minulý rok sme boli na 4 dni v Londýne. Výlet dopadol nad naše očakávania. Európske metropoly ponúkajú možnosť požičať si bicykel, čo turistom umožňuje v krátkom čase vidieť z mesta omnoho viac, ako keby sa mal po meste túlať peši. Londýnske parky ma očarili, možnosť bicyklovať sa po okolí ešte viac. Aj s obmedzeným rozpočtom a časom sa dá vidieť veľa. S manželom máme šťastie, že máme kamarátov roztrúsených po celej Európe, takže o ubytovanie sme mali v Londýne postarané. Tento rok sme sa rozhodli navštíviť Paríž.
Koža mi vonia slnkom, vlasy mi voňajú trávou.
Milujem leto.
Vonku prší a dážď pomaly zmýva leto z okien a vytláča ho z ovzdušia.
Ale keď zatvorím oči, stále ho cítim, som ho plná.
V mysli skladám úlomky leta.
Keď sme sa zverili priateľom, že sa chystáme navštíviť Izrael, tak prvá ich reakcia bola: “A nebojíte sa?” Rovnakú otázku som potom dostala opakovane od ďalších ľudí, až ma to znepokojilo. Nie, netreba sa báť, treba len rešpektovať ľudí, ktorí tam žijú, vybaviť sa na horúce púštne podnebie a zvyknúť si na všade prítomných ozbrojených vojakov a čudné postavičky ortodoxných židov.
Naozaj nepoznám nikoho, kto by nemal rád prírodu a úmyselne ju poškodzoval. Sme súčasťou nášho ekosystému, či si to viac alebo menej uvedomujeme. Ľudia odpradávna žili v harmónii a vzájomnej symbióze s prírodou, chránili ju, zveľaďovali a zároveň v nej nachádzali odpočinok a útočisko.
Začiatkom júla sme cestovali do Budapešti. Cieľom bolo zaviesť dieťa na letisko, ale aj sa troška poobhliadnuť po maďarskej metropole. Sprevádzala nás aj druhá dcéra a zať, ktorý ešte v Budapešti nebol, tak sme mu ju chceli troška poukazovať. Ale iba tak zľahka, aby sme sa príliš neunavili a stihli doraziť na letisko načas. Lenže ako sa takto rýchlo zvŕtať vo veľkom cudzom meste?
Tak už som vám na to prišla! Nebudete mi to veriť a hádam si to dám aj patentovať! Neviem, či to neponúknem nejakej tej EF BÍ AJ, alebo rovno do SÍ AJ EJ. A možno tiež do NASA. Tam by to potrebovali ako soľ. Alebo možno by sa to dalo využiť aj v medicíne???
Prekročili sme jordánske hranice. Prechádzame niekoľkými kontrolami, platíme výstupný poplatok, vyplňujeme nejaké vstupné papiere. Trvá to celkom dlho. Vietor zosilnel a zdvihol všadeprítomný piesok do vzduchu. Vyzerá to ako hmla, len ho máme plné oči, cítime ho aj na jazyku a do stehien a rúk bodá ako tisíc ihličiek.
Johannesburg, námestie Nelsona Mandely, ja a môj manžel.
“Pozri sa na tých černochov, na ich vlasy, neuveriteľné čo dokážu vytvoriť na hlave, najradšej by som si ich odfotila”.
“Tak si ich odfoť.”
“Už som to skúšala, ale na fotke to vôbec tak nevyzerá.”
“Musíš ísť úplne zblízka aby to vyšlo.”
“Nemôžem ich fotiť zblízka.”
“Prečo?”
Zamyslená, unavená sa vraciam z práce. Husto sneží, odbočujem z hlavnej cesty, ešte jedna dedina a budem doma. Vtom ma niečo kompletne vytrhne z letargie. Za zákrutou hneď u cesty stojí snehuliak. Ale nie obyčajný, je celý vyškerený, rehoce sa na plné kolo, tancuje, aspoň to tak vypadá a ruky (vetvy) má roztopašne rozhodené od seba.
Stalo sa to v jeden deň v októbrovom upršanom týždni, ktorý prišiel ako facka po krásnom teplom septembri. Vonku bola už niekoľko dní celkom zima a ja som sa počas týchto dní cítila, akoby mi odumierali ruky aj nohy. Nedokázala som sa zohriať.
A bolo treba ísť do mesta čosi vybaviť.
Ako správna matka sedím s dvoma deťmi v mekáči. Pôvodne sme išli na zmrzku… skončili sme s veľkým menu.
V čase, keď sa všade hemžia informácie o zdravej výžive a bio potravinách, ja zaparkujem vo fast-foode.
Snažím sa cez to preniesť, hoci mi v tom moje materské svedomie urputne bráni, obzerám sa, či náhodou neuvidím aj iných ľudí, ktorí ma budú prebodávať pohľadom aspoň tak intenzívne, ako to robí spomenuté svedomie. A v tom vidím inú matku tiež s dvoma deťmi na prechádzke ako sa na mňa pozerá
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať