Stalo sa to v jeden deň v októbrovom upršanom týždni, ktorý prišiel ako facka po krásnom teplom septembri. Vonku bola už niekoľko dní celkom zima a ja som sa počas týchto dní cítila, akoby mi odumierali ruky aj nohy. Nedokázala som sa zohriať.
A bolo treba ísť do mesta čosi vybaviť.
Tých vecí bolo viac: na inzerát o predaji kočiara sa mi ozvala pani, čo vlastní malý obchod s použitými detskými vecami. Keďže bývam mimo mesta, bolo treba kočiar dopraviť, ale fotky videla a dohodli sme sa aj na cene. V uličke, kde sa obchod nachádzal, som ešte nikdy nebola a číslo domu som nevedela nájsť. Pol hodinu som blúdila autom sem a tam, navyše v centre sa práve opravovala cesta a mňa to zmiatlo. Bola som dosť nervózna. Úprimne, nemám rada blúdiť po centre autom. Veľmi, veľmi to nemám rada. V centre je veľa chodcov, bojím sa, že niekoho prejdem alebo nabúram alebo nebudem vedieť zaparkovať či, ešte horšie, vyjsť z parkoviska. Dve z mojich obáv sa práve v ten deň takmer naplnili. V snahe nájsť určenú uličku som prehliadla prechod pre chodcov ako aj to, že protiidúce auto spomalilo, dalo skupinke chodcov prednosť a ja som si pokojne prešla. Teda, pokojná som rozhodne nebola, ale vyzerala som ako totálne arogantný vodič a kto ma videl, určite si pomyslel: „žena za volantom“, a tieto obvinenia nemám rada. Bolo mi ľúto, že som si ich nevšimla. Potom som po dvoch okružných jazdách okolo centra, motajúc sa po uvedenej uličke a stále nevidiac obchod s kočiarmi, zavolala pani a ona ma navigovala, aj keď, vôbec jej to nešlo. Lebo po vysvetlení, že sa skôr orientujem podľa obchodov alebo farieb budov, ma aj tak navigovala podľa nejakej školy, ktorá sa nachádza „stáleneviemkde“… A pri pokuse opustiť parkovisko a pustiť sa do tretej obchádzky po uličkách, som takmer spôsobila dopravnú nehodu, pretože okoloidúce auto sa práve nachádzalo v mojom mŕtvom uhle a ja som ho, samozrejme, nevidela. Ani som sa na šoféra nepozrela, nepotrebovala som vidieť, ako mi nadáva, že som mu takmer rozbila na pohľad drahé „fáro“. Takže ďalšie zlyhanie. Proste „super“ deň. Tak som si vravela, aspoň, že sa zbavím kočiara a budeme mať trochu peňazí navyše. Lenže pani už naživo vôbec nebola taká ústretová ako v telefóne, rozprávala sa so mnou, akoby som jej o kočiari klamala, snažila sa ma presvedčiť, že ona, so svojimi skúsenosťami vie, koľko rokov kočiar má a toto je starší kočiar ako vravím, no najviac ma ranilo, že sa so mnou rozprávala, ako s malým deckom, ktoré sa ju snaží oklamať a ňou ponúknutá výsledná cena bola o polovicu menšia ako v telefóne. Slzy som si nechala do auta, ale cítila som sa presne ako malé decko, ktoré neférovo obvinia. Nemám rada, keď sa ľudia so mnou rozprávajú ako s deckom len preto, že nemám make up a som nízka.
Povedala som si, že to hodím za hlavu, aj keď pocity ma ešte držali. No aspoň, že som do ďalšieho obchodu trafila bez problémov a ani parkovisko nebolo plné. Lenže v obchode, kde som mala objednaný tovar, som zistila, že nie všetci si pod pojmom „flakón“ predstavujeme fľašu s rozprašovačom, a tak mi namiesto flakónov, ktoré som sa po úpornom zháňaní na internete konečne mala dočkať, ponúkli aplikátor na farbu. „Och! Dnes nemôže vyjsť jediná príjemná vec?“, myslela som si. Nevadí, aspoň, som to od nich nemusela kúpiť, lebo „zaskakujúca“ predavačka si pod pojmom „flakón“ predstavovala to isté, čo ja.
Tak som sa potešila, že keďže som sa dlho nezdržala, aspoň nebudem veľa platiť za parkovné. Iste, pokiaľ by sa práve v tomto otrasnom upršanom počasí nerozhodla ešte aj hlúpa automatická pokladňa, že prestane pracovať. Tak som zavolala servis, ktorý nás zdržal o ďalších 15 minút. Pre bábätko čakajúce v aute s vypnutým motorom je 15 minút sakra dlhá doba, čo po krátkom čase dáva najavo poriadnym krikom a plačom. Bolo mi dcérky ľúto, už som rozmýšľala, ako prejdem cez chodník, aby som čo najmenej zničila auto a bola odtiaľ preč, keď konečne dorazila zamestnankyňa s riešením. Bude stáť pred rampou, vyberať parkovné namiesto automatu a púšťať nás na vlastnú kartu. Super, konečne sa odtiaľto dostaneme, lebo parkovisko sa medzičasom poriadne zaplnilo. A tá pani odo mňa pýtala dvojnásobok sumy, ktorú som mala platiť. Vysvetľujem jej, že posledných 15 minút si má odrátať, lebo sme ich tu strávili kvôli nefungujúcej pokladni a ja som to obtelefonovávala, na čo mi ona strašne škaredým tónom prejavila svoj nesúhlas, že sa tu nebude teraz so mnou vybavovať, lebo každý máme svoje výhovorky a pravdy, mám jej dať teda o tú polovicu menej a odísť. Tak som jej to šupla do ruky, aspoň trošku hrdá na to, že tento krát som sa nedala ošklbať, ale zároveň vo mne zúrivosť tak stúpla (pomyslite na revúce dieťa, ktoré stále nestíchlo), že som mala chuť ju počastovať rozmanitou slovenčinou za to, ako otrasne robí svoj biznis, že takto úspešná nikdy nebude, vlastne určite to ani nie je jej biznis, lebo by sa zachovala úplne inak, a že ma tam už neuvidí, hoci je to blízko centra atď.
Proste hrozný deň.
A potom prišla sprcha uvedomenia: Prvé, ktoré si budem pripomínať zakaždým, keď sa mi na materskej zacnie za prácou – ako dobre, že som doma s deťmi. Nikto so mnou nejedná ako s deckom, som obľúbená a moje slovo aj niečo znamená. Druhé, dospelí mi občas vôbec nechýbajú. A tretie, meteosenzitívnych ľudí je na svete asi viac.
Takýto bol môj deň blbec.
Pookriala som aspoň potom, keď som sa zdôverila manželovi a on ma vypočul, povzbudil, že nabudúce pôjde za „kočiarovou pani“ spolu so mnou, a napokon som sa dozvedela, že aj on mal taký deň blbec. Aspoň, že sme si jeho záver mohli trochu spríjemniť spoločným pripomenutím, že na začiatku nášho vzťahu bolo auto miestom, v ktorom sme sa zakaždým pohádali. Bolo to takmer pravidlo. A teraz? Je to asi jediné miesto, v ktorom sa máme čas nerušene porozprávať.

Čím si zlepšujete náladu v podobné dni vy?