Som Československé dietko. Ocko Moravák, keď mal osemnásť, nastúpil na vojenčinu do Topoľčian, kde sa zoznámil s fešnou slovenskou dievčinou a oženil sa s ňou. Vyrastala som v Bratislave, ale prázdniny a víkendy sme často trávili u babičky na Morave. Milovala som to tam, ale po česky som nikdy nehovorila, vtedy som to nepotrebovala.

A potom prišiel deň, keď sme sa na Moravu presťahovali, už s mojim slovenským manželom a troma malými Slovenčátami. A začala naša peripetia s češtinou. Pedagógovia nám radili okamžite prepnúť do češtiny, aby sme deťom uľahčili ten preklik do cudzieho jazyka. Ale skúste vynadať decku v cudzom jazyku. Ja som to skúsila, všetci sa rozosmiali.

Kým deti prepli pomerne rýchlo, nám s manželom sa to doteraz úplne nepodarilo. Ten proces so sebou priniesol zopár československých hybridov. Ako napríklad hrniečok (hrnček-hrníček), stieň (tieň-stín), miačik (loptička-míček), kôža (koža-kůže), alebo naše deti zásadne chodia pres cestu (cez-přes).

Ja som sa naivne domnievala, že po rokoch mojej československej histórie to bude malina. Proste sa len rozhodnem, že idem hovoriť po česky a hotovo. No napriek tomu, že výborne rozumiem a čítam po česky, produkovať češtinu už bol problém.

Akokoľvek, rozhodne som sa o to pokúsila. Môj zamestnávateľ odo mňa síce češtinu nevyžadoval, ale ja som bola iniciatívna. Povedala som si, že to s tou češtinou nebude také hrozné. Z tohto omylu som bola vyvedená hneď prvý deň.

Viedla som skupinové cvičenie v telocvični, a pri mojej aktívnej snahe som zahlásila: “Narovnat záda a dát ruce vedle tele.” Keď ma kolegyňa náhodou započula, tak išla do kolien.
“A vedeli vôbec, čo majú urobiť?” Zajakávala sa smiechom.
“Vedeli.” Odpovedala som. “Pretože tam mali jedno “tele”, ktoré im to ukázalo. A to nie je všetko, ešte som im zaželala “hezký zvyšek dna”.
Nevzdala som to. Môj boj s češtinou pokračoval ďalej.
Keď ma pani na lôžkovom oddelení po cvičení požiadala o čaj, tak som sa jej opýtala, či chce sladký alebo horký. “Sladký i horký prosím.” Chvíľu som na ňu zírala. Aha jasne.

Práve prebiehali majstrovstvá sveta vo futbale. V to dopoludnie hrali Češi proti Slovákom. Zavolala som si nového pacienta po zlomenine zápästia do pracovne. V dobrej nálade vošiel dnu, posadil sa, celý vysmiaty položil ruku na stôl a zahlásil: “Vyhráváme 2:0, všechno sleduji.” Pomaly som uchopilo jeho ruku a spýtala sa: “So Slovákmi, takže my prehrávame?” Vytreštil oči. “A sakra!”

Kolegyne som zoznamovala so slovenskými slovíčkami. Prefláknuté výrazy ako čučoriedky a vankúšik už nikoho neprekvapujú. Ale keď sa mi páčil lak na nehty s trblietkami, tak to slovo prinieslo veľký rozruch a všetci sa ho snažili hneď vyslovovať. Tentokrát som sa smiala ja. Postupne u nás v práci vznikol zoznam nepoznaných slov ako: fúrik, kochlík, zimomriavky. A keď som sa zmienila, že zo strechy visí obrovský cencúľ, tak mi nikto neveril, že toto slovo naozaj patrí do spisovnej slovenčiny.

Ale ani so spisovnou češtinou to v tomto regióne nie je ružové. Nie nadarmo sa hovorí, že prvý cudzí jazyk, ktorí sa Brňáci učia, je spisovná čeština. Kým Čech chodí alebo běhá, tak Brňáci chodijou a běhajou. Na školení v Prahe som sa chcela blýsnuť a položila som otázku po česky, samozrejme s originálnym brnenským spôsobom skloňovania. Prvé dve rady Pražákov ľahli smiechom. Chalan predo mnou sa otočil a pýta sa: “Seš z Brna co?”

Naše meno bolo pre našich susedov z nejakého dôvodu ťažko vysloviteľné a tak sme sa stali jednoducho Slovákmi. Zistila som to, keď sa malá susedka chcela ísť k nám hrať a cez plot volala na maminku: ”Mamí, môžem sa ísť hrať ku Šlovákom?” Úprimne, chvíľku mi trvalo kým som to rozdýchala.

Moju snahu hovoriť po česky som pomaly vzdávala. Na svoj posledný pokus sa doteraz pamätám, pred tým, než som to definitívne zapichla. Tentokrát som mala pocit, že mi to “mluví”dobre. Až pokým sa ma pán nespýtal, odkiaľ som.
“Jak odkiaľ, veď hovorím po česky.”
“ Ano, ale je počuť ten prízvuk.”
“Tak čo myslíte, odkiaľ som?”
“Hm, neviem….. z Ukrajiny?”
A tak skončila moja snaha hovoriť po česky.
Najhoršie je, že už ani po slovensky to nie je ono. Zastupovala som kolegyňu a hneď som upozornila jej pacienta, že dnes to bude mať v slovenčine. Po chvíli sa ozval a hovorí: “Ale vy nehovoríte po slovensky” “A ako?” Zaujímalo ma. “No ….tak československy.” Na ďalšíkrát už sa šibalsky opýtal: “A teraz na mňa hovoríte po česky alebo po slovensky?”

Čeština je krásny, výrazovo bohatý a hravý jazyk. Na niektoré výrazy ani nie je vhodný slovenský ekvivalent, napríklad: jelikož, poněvač, nýbrž.
Klobúk dole pred všetkými, ktorí bez problémov prepínajú z jedného jazyka do druhého, alebo dokonca do tretieho. Ja som jednoducho zostala Čechoslovenka.

Máte tiež nejaké jazykové zážitky či faux pas? Podeľte sa.