Narodila som sa v rodine s mladším bratom. Bola som pre neho ako taká malá mama. Možno práve preto, keď som čakala svoje prvé dieťa, dajako podvedome som očakávala, že sa mi narodí nejaký „môj malý brat“ lebo som s týmto vzťahom už mala skúsenosti. Ale pri poslednom predpôrodnom sone ma lekár prekvapil: Bude to dievča!
„Veď si taká mladá. Však máš krásny život, rodinu a priateľov. Nič ti nechýba, ty predsa nemôžeš mať depresiu…,“ hovorili mi všetci. Mať depresiu som si nevybrala, ani som po nej nijako netúžila. Proste si ma depresia našla sama.
Vyrástla som v relatívne veľkej rodine. Mala som troch bratov, no iba jednu sestru. A aj s tou sme boli odjakživa akýmisi protipólmi. Ona trávila čas s našimi dvomi sesternicami, ja s bratom a dvomi bratrancami. Ona bola maličká, ja veľká. Ona v pokoji presedela niekoľko hodín, ja som sa nezastavila asi ani v noci. Keď robila koláčiky, každému jednému venovala náležitú pozornosť a urobila z každého umelecké dielo. Ja som zase všetko rýchlo nacápala, no stihla dvakrát toľko.
Tak už som vám na to prišla! Nebudete mi to veriť a hádam si to dám aj patentovať! Neviem, či to neponúknem nejakej tej EF BÍ AJ, alebo rovno do SÍ AJ EJ. A možno tiež do NASA. Tam by to potrebovali ako soľ. Alebo možno by sa to dalo využiť aj v medicíne???
Bolo to už dávno, čo sa mi dostala do ruky kniha od Stephena Coveyho, Sedem zásad pre šťastný rodinný život. V tom čase som už niekoľko týždňov trčala v nemocnici, a tak som mala nekonečne veľa času vysporiadať sa s touto pomerne hrubou knihou. Téma knihy ma zaujala nielen preto, že každý túži po šťastnom rodinnom živote ako po tom najlepšom, čo sa vám v živote môže prihodiť, ale aj preto, lebo na ceste bolo moje tretie dieťa a to už začínala byť vcelku poriadna rodina.
Počuli ste už o tom? A vraj to tak má byť. Aby matka príliš nerozmýšľala nad tým, čo má robiť, ale konala inštinktívne. (To len na úvod… aby sme sa správne naladili ;))
Prechádzam archívom článkov na blogu, spomínam si na tie, ktoré ma pobavili, inšpirovali alebo nejakým spôsobom podráždili… Som si istá, že to všetko sú emócie, ktoré patria k dobrému blogu.
Spomínam si aj na článok, ktorý som písala pred viac než tromi rokmi ako čerstvá mamička. Čítam ho a rozmýšľam, koľko mám ešte času, kým sa preberie dieťa č. 2. Má pár týždňov a ja som opäť niekde tam, kde som bola pred tými tromi rokmi. Vlastne nie. Som trochu inde.
KEĎ SOM VYRASTALA, JEDÁLENSKÝ STÔL BOL PRE MŇA POSVÄTNÝM MIESTOM. OBIDVAJA MOJI RODIČIA CEZ TÝŽDEŇ PRACOVALI, AVŠAK PO VÄČŠINE VEČEROV BOLO NA STOLE DOMA UVARENÉ JEDLO. ZDRAVÉ JEDLO, NIČ PREPYCHOVÉ. NEJAKO AJ NAPRIEK NÁŠMU ČASTO NEKOORDINOVANÉMU A PRÍLIŠ ZANEPRÁZDNENÉMU ROZVRHU, MOJI RODIČIA POVAŽOVALI ZA PRIORITU, ABY SME SI SPOLU SADLI A MALI SPOLOČNE ASPOŇ JEDNOČítať ďalej
Keď sa snažím spomenúť si na prvú spomienku v mojom živote, vybaví sa mi ako ma ocko kúpe v detskej vaničke. Neviem, či je to pravda alebo si to len tak predstavujem. Každopádne mám veľa pekných spomienok s ockom z môjho detstva. Keď som bola malá a maminka odcestovala na pár týždňov do kúpeľov, naučil sa česať miČítať ďalej
Teta – alebo mamkina sestra. Moja mamka zomrela už veľmi dávno a teta mi ju akosi prirodzene začala v mnohých situáciach nahrádzať. V starostlivosti, v rozhovoroch, v sprevádzaní na podujatia, v podpore… došlo to až tak ďaleko, že v období, keď som čakala prvú dcéru, bola moja teta niektorými členmi rodiny korunovaná ako jej babka.Čítať ďalej
Len pred chvíľou som čítala zaujímavé tvrdenie: „ak sa musíme stále s vecami ponáhľať, aby sme ich stihli, tak sme si na seba zobrali viac, ako sme mali.“ Celý svoj život hľadám tú správnu mieru. Nebyť lenivá a vypúšťať veci len preto, lebo sa mi do nich nechce, a nebyť zavalená povinnosťami, ktoré nie súČítať ďalej
„Maličkosti tvoria dokonalosť. No dokonalosť nie je žiadna maličkosť.“ Nie som človek, ktorý má rád jednotvárnosť. Som prudká, impulzívna, mám veľmi rada zmenu. A predsa som pochopila, že určitý poriadok vo veciach je nevyhnutný. Ráno treba vstať, najesť sa a urobiť si svoju prácu. Pravidelne treba aj jesť a spať. I keď pravidelnosť prináša určitýČítať ďalej
Skôr ako začnem písať, by som vám rada povedala niečo o sebe. Som matkou štyroch detí. Keď som minule rozprávala známej, ako som v USA robila vychovávateľku v letnom tábore, skonštatovala: „Už rozumiem, prečo tie svoje štyri deti zvládaš ako malinu, mala si skvelú prípravu.“ Od pondelka rána do soboty rána som totiž trávilaČítať ďalej
Sedím v jedálni so svojimi deťmi a raňajkujeme. Máme pohodu, napriek tomu, že sme vstali neskôr, a dnes ideme do kostola. Dopijem kávu, pozriem na hodinky a vravím si: „Výborne, tento raz sme to stihli bez kriku, v tichosti a s úsmevom na perách.“ Zrazu však volá môj muž, že už strašne meškáme. A toČítať ďalej
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať