Len pred chvíľou som čítala zaujímavé tvrdenie: „ak sa musíme stále s vecami ponáhľať, aby sme ich stihli, tak sme si na seba zobrali viac, ako sme mali.“

Celý svoj život hľadám tú správnu mieru. Nebyť lenivá a vypúšťať veci len preto, lebo sa mi do nich nechce, a nebyť zavalená povinnosťami, ktoré nie sú životne dôležité.

Je veľa vecí, ktoré som tento rok vypustila. Žiaľ, momentálne sa nevenujem materskému centru, ktorému som požičala 9 rokov svojho života. Ani nikoho nevolám na návštevu. Dokonca ani ja nikoho nenavštevujem. Nestíham, hoci som na materskej.

Rozhodla som sa však, že niektoré veci nevypustím. Študujem a to si vyžaduje dennú prípravu na skúšky. Zároveň však potrebujem aj pravidelný pohyb, aby moje telo zvládalo toto tempo. A keďže verím, že ak chcem viac poznať Boha, čítam si čo najpravidelnejšie Bibliu. Mám dva páry detí a ani tie nemožno zanedbávať. Učím ich samostatnosti, no stále som im k dispozícii. Aj so svojím mužom chcem mať aj po 11-tich rokoch manželstva vzťah. A to si vyžaduje aj čas aj snahu.

Len teraz nás opustil náš rodinný priateľ. Každý deň sme sa zaňho spolu s deťmi modlili. Nie preto, aby ho Boh uzdravil (hoci sme si to všetci veľmi priali), ale preto, aby jeho život alebo odchod, mohol byť vyjadrením skutočnej viery. On už prešiel zo života tu na zemi do večnosti. No aj my sa musíme pripraviť hocikedy túto zem opustiť.

A vedieť, kam ideme.

A vedieť, že sa nemusíme báť.

A vedieť, že sa raz znova stretneme.

A vedieť, že Boh bude práve tam.

Bez tejto nádeje by celý môj životný kolobeh nemal žiadny význam, žiadne smerovanie a žiadnu váhu. Vďaka tejto nádeji viem, ktoré činnosti vo svojom kolobehu ponechám a ktoré vynechám. Pretože nepracujem na dokonalej postave.

Pretože nepracujem na dosiahnutí kariéry.

Pretože nepotrebujem ani väčší dom, ani novšie auto, ani luxusnejšiu dovolenku.

Chcem sa ale dobre pripraviť na život po tomto živote.