Zistil som, že som stále viac alergický na slovo „ospravedlnenie.” Nie na samotné ospravedlňovanie, len na to slovo a to hlavne preto, že si myslím, že stratilo svoj význam. Nemám rád najmä to, keď ospravedlnenie začína slovom „prepáč,” ktoré zvyčajne používame na svoju obhajobu a často za ním nasleduje „ale.”
Keď sa povie slovo „štýl“, predstavím si niečo od nádherných modeliek po jednoducho oblečené parížske ženy. Ale tieto kontrastné predstavy prinášajú protichodné názory na to, aký je ten správny štýl – o tom, aký by mal byť môj osobný štýl.
Nikdy neodchádzam z domu bez rúžu na perách. Ako prvá musím priznať, že to trocha preháňam. V skutočnosti sa moji priatelia na vysokej škole vždy smiali, keď som utekala späť na internát, aby som si znova naniesla rúž. Ale rýchlo sa to stalo mojim typickým znakom a teraz namiesto posmechu dostávam komplimenty.
Keďže sme obaja tak trochu knihomoli a keďže môj manžel nepoužíva stránku goodreads, dali sme si doma na poličku malú tabuľku, kde si budeme celý rok písať číslo, koľko kníh sme už prečítali – ako takú výzvu. Čo tento triviálny incident z každého z nás odhalil sa dočítate ďalej
Mám to šťastie, že pracujem s pár ľuďmi, ktorí vnímajú môj svojský prístup k vzdelávaniu, moju potrebu byť v učení globálnejšou, učiť zážitkom, nebyť faktografom. Jedným takým človekom je aj lektorka Kim (tak neskromne – je to viac kamarátka ako lektorka, ako keď dostanete dar za to dobré, čo ste niekedy v živote urobili)
Neviem ako vy, ale ja sa každý rok ocitnem v existenčnej kríze kvôli textu piesne „Happy Xmas“ od Johna Lennona. „Čo som stihla urobiť?“, pýtam sa a nechápem ako mohlo tých dvanásť mesiacov tak rýchlo zbehnúť. Vstup do nového roka je ako prebudenie sa z intergalaktickej hibernácie. Je rok 2018, ale ja sa stále cítim ako moje minuloročné ja (alebo v tomto prípade ja z roku 2014).
Aký ste mali prvý deň nového roku 2018? Verím, že ten najpohodovejší, lebo ako sa vraví “ako na Nový rok, tak po celý rok“. Netuším, či to tak platí, popravde si už v polovici januára nepamätám, ako vyzeral náš Nový rok, takže to ani neviem overiť, ale je fakt, že sa akosi v tento deň viac snažím o to, aby bola doma pohoda.
Ľudia odchádzajú a je to normálna vec. Možno je čas vidieť to aj z druhej strany, iba si predstav, že ten druhý človek začal čítať novú knihu a žiaľ, ty už viac nie si kapitola. Vinila by si človeka, že chce čítať iné knihy? Zmena je prirodzený proces a potrebujeme prijať fakt, že to platí aj na ľudí. Zem sa hýbe, ročné obdobia sa menia, napriek tomu očakávame, že ľudia zostanú rovnakí.
…Áno, som z tých, ktorí vyrastali na Winnetouovi, aj keď som sa narodila v roku 1990. Mala som prekrásne detstvo plné indiánskych dobrodružstiev. Liezla som po stromoch, nocovala pod holým nebom, behala bosá po lúkach a stále som sa hrala na indiánov. Milovala som filmy s Pierrom Briceom a Lexom Barkerom. Milovala som filmy o neohrozenom náčelníkovi Apačov a o jeho bielom bratovi. Stále ich mám rada.
„Veď si taká mladá. Však máš krásny život, rodinu a priateľov. Nič ti nechýba, ty predsa nemôžeš mať depresiu…,“ hovorili mi všetci. Mať depresiu som si nevybrala, ani som po nej nijako netúžila. Proste si ma depresia našla sama.
Už ho vidieť – výzdoba v nákupných centrách či uliciach.
Už ho cítiť – vôňa vareného vína a cigánskej na vianočných trhoch.
Už ho počuť – koledy znejú a začína sa koncertovať.
Teraz viac ako inokedy hovoríme našim dcéram, že môžu byť čímkoľvek chcú – astronautkou a matkou, nezbednicou a princeznou. Ale našim synom to nehovoríme.
Sociológovia tvrdia, že aj keď sme dali dievčatám viac rol, ktoré môžu vykonávať, chlapčenský svet je stále obmedzený. Sú odrádzaní od záujmov, ktoré sú považované za ženské. Majú byť silní za každých okolností alebo potláčať svoju takzvanú chlapčenskú energiu.
Ak chceme vytvoriť spravodlivú spoločnosť, v ktorej by sa každému darilo, musíme dať aj chlapcom viac možností. Ako hovorí Gloria Steinem: „Som rada, že sme začali vychovávať naše dcéry viac ako našich synov, ale nikdy to nebude fungovať, kým nebudeme vychovávať našich synov viac ako naše dcéry.”
Milý priateľ, milá priateľka, spýtala si sa ma túto otázku a nie raz. Nechcem ti to vyčítať, ani sa nehnevám. Viem, že si to nemyslela zle a nie si jediná/ý, kto sa to spýtal. Možno som aj ja niekedy položila túto otázku. Chcem ti len ukázať, že zatiaľ čo ty mi dáš túto krátku otázku možno zo zaujímavosti alebo len tak, aby reč nestála a o pár minút na to zabudneš a vo mne táto otázka vytvorí viacdňové premýšľanie.
V kultúre, ktorá silno presadzuje spoločenské ideály a identity, môže naša rodina rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť vývoj našich snov a hodnôt.
Napriek tomu, pre niekoho rodina predstavuje citlivú tému kvôli znepokojujúcej minulosti. Nezhody nevyhnutne vytvárajú tak krátkodobý ako aj dlhodobý konflikt, keďže v hre je rad osobnostných rozdielov. Rany z nášho detstva ovplyvňujú naše rozhodovanie a aj to, ako vnímame samých seba.
Všetci vieme, že Tinder (najviac populárna internetová zoznamka vo svete) má dlhú históriu v tom, že sa vďaka nemu ženy cítia strašne. Celé to presúvanie vľavo a vpravo je dosť trápne, ale úprimne si myslím, že najhoršie je to, že Tinder dáva priestor tým najhorším chlapom.
Tento článok je druhá časť série. V predchádzajúcej časti, môžete nájsť tu.
Šťastní ľudia sú naozaj veľmi cieľavedomí. Ak chcete kráčať v ich šľapajach, tu sú ďalšie užitočné zvyky, ktoré môžete zakomponovať do svojho života:
Žite v prítomnom okamihu.
Keď premýšľame o šťastí, zvyčajne máme na mysli veci, ktoré nám prinášajú bezprostredné potešenie—vynikajúce jedlo, obľúbená kniha alebo oddych na pláži. Takéto potešenie nám prináša šťastie, ale iba dočasné. Nedávne štúdie ukázali, že skutočné šťastie alebo spokojnosť so životom fungujú trochu inak.
Poznáte túto situáciu. Boli ste spolu už na piatom rande, dobre ste sa bavili, ale aj tak z toho nemáte dobrý pocit. Napriek tomu, že on je všetkým, čo by si žena mohla priať a vaša mama, priateľky a kolegyne si myslia, že je pre vás „perfektný”, vy nesúhlasíte a rozmýšľate ako z toho von. A čo najrýchlejšie. Alebo aspoň skôr, než to bude vážne.
Toto leto si prišli na svoje všetky dámy – milovníčky literatúry.
Od začiatku roka 2017 znova narástol záujem o spisovateľky, ktoré žili v izolácii: o Emily Dickinsonovej natočili nedávno v Hollywoode životopisný film; sestry Brontëové boli spomenuté vo filme Masterpiece Theatre; a televízia PBS odvysielala dokumentárny film o živote a viere Flannery O’Connorovej.
Aj keď sú tieto ženy — a ďalšie im podobné — na obrazovke fascinujúce, na stránkach kníh sú neprekonateľné. Pozrite sa na osem autoriek a ich diela, ktoré by ste mali pridať na svoj zoznam kníh, ktoré chcete toto leto prečítať:
Trojdňové víkendy by sa mi naozaj páčili. Stihla by som hádam všetko, čo chcem. Tento víkend som mala na pláne záhradu a trošku tvorenia z dreva. Toto kolísavé počasie veľmi prialo burine všetkého druhu, a koľko máme tých púpav… No ale nie o tom. Tvorba z dreva. Nedokážem to, žiaľ alebo hádam aj chvalabohu, sama a tak mi pomáhal môj trpezlivý manžel. Čokoľvek vymyslím, on mi pomáha. Častokrát to dopadne aj tak, že to robí sám, ale tentokrát som naozaj potrebovala len jeho asistenciu.
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať