Sedím na letisku a pozorujem dve dievčatká…

Lietadlo, ktoré má o desať minút odlietať, ešte len pristáva. Dievčatká sa hrnú k oknu, aby nezmeškali ani jeden okamih z tohto pre nich spektakulárneho divadla. Z celého osadenstva pri bráne G boli asi jediné, ktoré si to užívali a to „divadlo“ nervóznych a nadávajúcich ľudí si vobec nevšímali. Nič a nikto ich nemohol odtrhnúť od pristávajúceho lietadla. Ich radosť bola nepopierateľná, očká im svietili, jamky na líčkach prehĺbili a vyčarili nádherný úsmev. Vyčarili ho aj v mojom vnútri, ktorý som sa ale hanbila prejaviť pri pohľade na tých všetkých šomrajúcich a nespokojných ľudí… nechcela som provokovať…

Uvedomila som si však niekoľko vecí.

Prvou bolo samotné prilietajúce lietadlo. Všetci sme nedočkavo očakávali našu linku, ale keď sa objavila… zo všetkých pasažierov sa z nej tešili iba dve dievčatká. Práve naopak,príchod lietadla vyvolal paradoxne ešte väčší hnev a pohoršenie…

Druhé uvedomenie si: to, že ľudia boli nespokojní a ustarostení, neurýchlilo odlet lietadla, iba si tým možno znepríjemnili zážitok z cesty.

Po tretie: jedine tie dievčatká lietadlo skutočne zaujímalo a vedeli sa z neho tešiť. Ostatných pohltila vlastná nedočkavosť!

Po štvrté: našla som sa na strane pasažierov… že aj ja sa nechávam niekedy pohlcovať svojou nedočkavosťou, že aj ja sa starostím o veci, ktoré neviem nijako uskutočniť alebo urýchliť. Že sa tiež neteším z toho, keď vidím, že sa veci pohýňajú a hnevám sa, prečo sa nepohli už skôr…

V slávnej reči na hore sa hovorí, aby sa ľudia nestarostili o svoj život, o to, čo budú jesť, piť, čím sa budú odievať. Ako to ľudia vtedy brali? Viem si živo predstaviť dnešný dav z letiska… Možno sa mýlim, ale predpokladám, že aj v tej dobe trpeli syndrómom nespokojnosti a nedočkavosti a iste sa im tieto reči nepočúvali ľahko… Až na deti… Tie si to určite vedeli predstaviť.

Oh, ako ľahko sa nechávam okrádať o tú nádhernú detskú radosť, ktorá sa prejavuje spontánne v okamihu, ktorý sa momentálne odohráva. Nenechávajú si ju na potom, nikdy im to ani nenapadlo! Vedia si hravo vychutnávať to, čo je pred „letom“, samotný let aj to, čo nasleduje.

H-ra-dosť je to, po čom v poslednej dobe veľmi túžim! Aké krásne by bolo, keby som veci brala hravejšie a s radosťou. Je to hriech? Práve naopak!Veď predsa: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do Kráľovstva nebeského.“