Je to dlhý príbeh, no v skratke sa to začalo, keď som mala 21 rokov a spoznala som ju. Svoju nevlastnú sestru. Začali sme sa stretávať – najprv striedmo, potom trochu častejšie, teraz opäť striedmo. Na moje prekvapenie si vždy máme čo povedať. Trochu neuveriteľný príbeh, no pointou pre tento článok je, že sa rozhodla ísť do Maroka.
Minulý rok sme boli na 4 dni v Londýne. Výlet dopadol nad naše očakávania. Európske metropoly ponúkajú možnosť požičať si bicykel, čo turistom umožňuje v krátkom čase vidieť z mesta omnoho viac, ako keby sa mal po meste túlať peši. Londýnske parky ma očarili, možnosť bicyklovať sa po okolí ešte viac. Aj s obmedzeným rozpočtom a časom sa dá vidieť veľa. S manželom máme šťastie, že máme kamarátov roztrúsených po celej Európe, takže o ubytovanie sme mali v Londýne postarané. Tento rok sme sa rozhodli navštíviť Paríž.
Po jednej nepríjemnej konverzácii na internete a po náročnom dni strávenom v neustálej blízkosti mojich detí (ktoré nadovšetko milujem), počas týždňa, ktorý bol z tých náročnejších, som si v jeden večer povedala: „Ako dobre, že mám doma pracovný počítač, aspoň sa večer trochu odreagujem. Pri práci.“
V detstve nedeľa nepatrila medzi moje obľúbené dni. Od rána sa u nás varilo a na to, koľko námahy si príprava obeda vyžiadala, jedlo z tanierov zmizlo až príliš rýchlo. Po obede si zase všetky taniere, misy a hrnce vyžadovali siahodlhú očistu, po ktorej sme si síce dopriali chutný koláč od babky, ale človek sa ani nenazdal a už tu bolo neskoré popoludnie a všetci sme sa rozpŕchli domov.
Moja milá mamička,
je mi smutno. Vždy na deň matiek, a ešte veľa ďalších dní v roku, keď si na teba spomeniem. Je toľko vecí, ktoré by som s tebou chcela…
Stalo sa to v jeden deň v októbrovom upršanom týždni, ktorý prišiel ako facka po krásnom teplom septembri. Vonku bola už niekoľko dní celkom zima a ja som sa počas týchto dní cítila, akoby mi odumierali ruky aj nohy. Nedokázala som sa zohriať.
A bolo treba ísť do mesta čosi vybaviť.
Ako správna matka sedím s dvoma deťmi v mekáči. Pôvodne sme išli na zmrzku… skončili sme s veľkým menu.
V čase, keď sa všade hemžia informácie o zdravej výžive a bio potravinách, ja zaparkujem vo fast-foode.
Snažím sa cez to preniesť, hoci mi v tom moje materské svedomie urputne bráni, obzerám sa, či náhodou neuvidím aj iných ľudí, ktorí ma budú prebodávať pohľadom aspoň tak intenzívne, ako to robí spomenuté svedomie. A v tom vidím inú matku tiež s dvoma deťmi na prechádzke ako sa na mňa pozerá
U nás doma zožala focaccia (čítaj fokača) veľký úspech. Mne osobne sa páči, že je iná ako pizza, dá sa jesť aj za studena, a vôbec nestratí na kvalite. Je to, akoby ste jedli bylinkový chlebík, hoci obložiť si ju môžete podľa vlastných predstáv čímkoľvek, pokojne aj mäsom či šunkou.
Tu je recept:
Hnev. Môj najväčší nepriateľ, s ktorým bojujem odkedy som ho pomenovala. Naivne som dúfala, že keď budem milovaná a vydatá, moja osobnosť sa prirodzene sama od seba zmení a hnev už navždy zmizne. Haha. Bola to naozaj naivná domnienka. V manželstve som samu seba ešte viac spoznala a odraz môjho vnútra sa mi páčil čorazČítať ďalej
V štvrtom mesiaci tehotenstva som v knihe zašla o pár stránok ďalej. A narazila som na obrázok ženy, ktorá rodila. Niektoré knihy ukazujú viac, ako treba. Okrem nákresu, ako približne dieťa prichádza na svet pôrodnými cestami, tam boli aj fotografie reálneho pôrodu. Ak som sa dovtedy pôrodu bála, po tomto okamihu som sa ho takČítať ďalej
Vydávala som sa ako 22 ročná. Môj manžel mal len o trochu viac ako ja. Babky na dedine si, samozrejme, mysleli, že sa vydať musím (pre tie, čo výrazu nerozumejú, v minulosti sa ,,museli” vydať mladé dievčatá, ktoré už čakali bábätko). Nemusela som sa, bolo to naše slobodné dobrovoľné rozhodnutie. Zatiaľ jedno z najlepších. PoČítať ďalej
Katarína je šťastná mladá žena, manželka skvelého muža, matka dvoch veselých detí s množstvom energie. Vyštudovala masmediálne štúdiá a žurnalistiku, ale po škole ju vietor zavial medzi “ajtíčkarov”. Pri malých deťoch znova objavuje radosť v kreslení, modelovaní, skladaní kociek a iných detských hrách. Raz by sa chcela naučiť hrať na saxofóne a šiť na stroji.Čítať ďalej
Teta – alebo mamkina sestra. Moja mamka zomrela už veľmi dávno a teta mi ju akosi prirodzene začala v mnohých situáciach nahrádzať. V starostlivosti, v rozhovoroch, v sprevádzaní na podujatia, v podpore… došlo to až tak ďaleko, že v období, keď som čakala prvú dcéru, bola moja teta niektorými členmi rodiny korunovaná ako jej babka.Čítať ďalej
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať