Vydávala som sa ako 22 ročná. Môj manžel mal len o trochu viac ako ja. Babky na dedine si, samozrejme, mysleli, že sa vydať musím (pre tie, čo výrazu nerozumejú, v minulosti sa ,,museli” vydať mladé dievčatá, ktoré už čakali bábätko). Nemusela som sa, bolo to naše slobodné dobrovoľné rozhodnutie. Zatiaľ jedno z najlepších.

Po 2 rokoch sme už veľmi túžili po bábätku, ale nejako sa nám nedarilo. Začala som sa liečiť, lebo som vedela, že chyba je vo mne. A po pár mesiacoch sa podarilo. Od piateho mesiaca som si išla vyplakať oči od strachu z pôrodu, ktorému sa nedalo vyhnúť napriek mojej tajnej túžbe a viere, že Boh dokáže úplne všetko. Aj to, aby som nerodila v bolestiach. Nevyšlo. Ale moje bábo bolo vonku po 3 hodinách od prvých kontrakcií. Na prvorodičku vraj skvelé.

No potom prišiel horor. Nikdy som nevyrastala so súrodencami, ani okolo mňa nebolo veľa bábätiek, takže som nespavosťou dovtedy netrpela. Nepatrím medzi spáčov, sedem až osem hodín nerušeného spánku mi úplne stačí na to, aby som sa cítila svieža. Ale čo ten malý človek so mnou stváral, bolo pre mňa neuveriteľné. Prvý týždeň v pôrodnici plakala každú jednu noc. Mala otočený režim, to znamená, že cez deň ako-tak spala a v noci plakala. Ak ste sa niekedy rozprávali s čerstvými matkami, ktoré hovorili, že sa nevedia dočkať, keď ich prepustia z nemocnice, lebo deti ich spolubývajúcich im nedajú spať, ja som bola ,,tá spolubývajúca s tým uplakaným bábätkom”, ktoré bolo v noci počuť aj o tri izby ďalej. Doma sa to veľmi nezmenilo, ba pridali sa koliky, takže sme s mojím drahým manželom nespali najbližie 3 mesiace. On, chudák, navyše musel každé ráno vstávať do práce. Zvládol to bravúrne – ani na jednu noc sa neodsťahoval do inej izby. Ani skákanie na fit lopte na našu dcéru veľmi nezaberalo a zaspala skôr od vyčerpania, ako od príjemného natriasania a mňa navyše začal bolieť chrbát. Nevyspatá som nestíhala variť, časom dcérke zistili atopický ekzém, a tak som mala na odporúčanie lekárov postupne prestať jesť všetky alergény. Ostala som prakticky o chlebe a vode, takže som po troch mesiacoch tohto nespania a nejedenia nevládala ani kočíkovať svoje krásne bábätko. Cítila som strašne veľa hnevu. Neviem prečo. Keď som nevyspatá, akýkoľvek malý podnet ma vie rozčúliť omnoho skôr ako obyčajne. Bola som zo seba nešťastná. Cítila som, že som ako matka totálne zlyhala. Svoje dieťa som zbožňovala, a aj tak som mala pocit, že mu dávam málo, hoci robím maximum. Po pol roku som sa zdôverila sesternici, že mám pocit, že sa už nikdy v živote nevyspím. Trochu sa obávam, že som ju v tejto slabej chvíli, odradila od túžby po bábätku. Nechcela som sa hnevať na svoje malé bábo, ani ho obviňovať z toho, že je zodpovedné za to, že som slabá, lebo v noci, keď všetci spia, ono je hore a plače a plače a plače, a to stále hlasnejšie a mne je trápne, lebo nerozumie mojím slovám, že plakať nemusí, lebo ho mamka s tatom ľúbia najviac na svete a hojdajú ho a čičíkajú…a ona stále len plakala, tak som s ňou skákala čoraz viac a viac až ma začalo pichať v chrbte, ale bolo to jedno, len nech už zaspí. Potom nadránom, keď sme už konečne všetci stíchli, sa po krátkom čase zase bábo zobudilo, lebo vyhladlo a keďže ešte nevedelo povedať: ,,Mama, prosím si papať”,  znova kričalo a jačalo a ja som bola nahnevaná, že ma budí… strácala som trpezlivosť.

Prvú polovicu materskej som si veľmi neužila. A potom to prišlo. Dieťatko sa naučilo, že v noci sa má spať. Kolika pominula tak, ako sa začala. Z ničoho nič. Ja som bola pokojnejšia. Aj keď som stále vstávala šesťkrát za noc, aby som ju nakojila, nebolo to také strašné, lebo môj prsník dokázal bábätko utíšiť. To bola nádhera. To ticho v noci. Manžel ani nevedel, koľko krát som v noci vstávala. Potom, keď začala robiť rôzne grimasy, loziť, bola čoraz čulejšia a veselšia a ja som si uvedomila, že si s ňou užívam čoraz viac srandy. No v prvých mesiacoch som pochopila, čo znamená byť rodičom a obetovať vlastné pohodlie kvôli svojim deťom. A že sa potrebujem naučiť byť trpezlivejšou a reagovať pokojnejšie aj v čase únavy. Boh asi celkom súhlasí, lebo o druhé bábo sme sa veľmi dlho snažiť nemuseli. Otehotnela som po pár mesiacoch, odkedy sme sa rozhodli, že sme pripravení mať ďalšie dieťa. Prvé mi už dá sa aj vyspať, teraz je čas na ďalšiu skúšku trpezlivosti. A keď som si myslela, že už trpezlivá som, predvčerom som sa presvedčila, že to tak nie je. Bola som šialene unavená, mala tlak nižší ako obyčajne a chcela som ležať a nič nerobiť, keď mi moje dieťa vzalo prsty do svojej útlej rúčky a ťahalo ma na koberec hrať sa s kockami… nemala som chuť hrať sa, chcela som byť sebecká a ležať s vyloženými nohami aspoň pol dňa. Alebo si hodinu pospať. Ale musela som sa ísť venovať svojej dcére. Keď som videla radosť v jej očiach, potešila som sa, že ma z toho gauča dostala, ale uvedomila som si, že som so svojou trpezlivosťou veľmi nepokročila a druhé dieťa, bude možno ešte väčšia výzva. Úprimne, potešila by som sa, keby ma okolie viac povzbudilo, lebo zatiaľ počúvam len o tom, aké hrozné je prejsť z jedného dieťaťa na dve. Každé ďalšie je už vraj v pohode, ale z jedného na dve je hrôza. Mne, pesimistovi, toto dvakrát hovoriť netreba. Keď si predstavím hrôzu nevyspatia sa v prvých troch mesiacoch pri prvej dcére, je mi jasné aj to, že druhé bábätko nebude spať presne v čase, keď spí staršia sestrička a naopak. A ja to budem musieť zvládnuť. A budem chcieť to zvládnuť perfektne. A určite to perfektne zvládať nebudem. Bojím sa. Ale zároveň sa neuveriteľne teším, lebo viem, že po pár veľmi sebeckých mesiacoch prídu ďalšie, krajšie, keď bude môj prvý aj druhý miláčik reagovať na podnety, bude rásť a robiť pokroky v učení, v chodení, v rozprávaní, v jedení, v robení radosti, vo vystrájaní….neviem sa dočkať. Ani pôrod mi už nepripadá taký strašný, lebo viem, čo príde po ňom…teda šípim, dúfam, čakám…neviem sa dočkať. A snáď sa naučím byť trpezlivejšou. Aspoň o ďalší malý kúsok.

fotografia: flickr, stocksnap.io