Hnev. Môj najväčší nepriateľ, s ktorým bojujem odkedy som ho pomenovala. Naivne som dúfala, že keď budem milovaná a vydatá, moja osobnosť sa prirodzene sama od seba zmení a hnev už navždy zmizne. Haha. Bola to naozaj naivná domnienka. V manželstve som samu seba ešte viac spoznala a odraz môjho vnútra sa mi páčil čoraz menej. Mám túžbu byť dokonalou. Osobnostne dokonalou. A zle zvládam, keď sa mi niečo nedarí.

Raz, možno môžem povedať, že to bolo v slabšej chvíľke lepších dní, keď sa mi zdalo, že som príliš dobrá, som veľmi chcela vidieť, čo na sebe potrebujem zmeniť. Na ktorej časti svojej osobnosti mám pracovať?

Odpoveď bola rýchla. V priebehu nasledujúcich týždňov som videla samu seba toľko krát nahnevanú… videla som a veľmi som si uvedomovala, aké maličkosti ma zlostia a že v situáciách, ktoré sú pre niekoho úsmevné, mňa ide rozhodiť od hnevu. Bolo to dobré zistenie, ktoré mi zabránilo spyšnieť a vidieť, na čom musím pracovať.

Mám manžela, korý nie je dokonalý. A malé dieťa, ktoré má dva roky. Tí dvaja ma vedia strašne nahnevať. Pretože nie sú takí, ako by v mojich predstavách mali byť.

No pred oltárom som vo svadobný deň nesľúbila, že budem milovať muža v mojich predstavách, ale toho, ktorého som držala za ruku. A tiež sa nemôžem čudovať, že moje dieťa nerozumie väčšine mojich požiadaviek, keďže o abstraktnom myslení ešte ani nechyruje a chápe len stručné základné prosby.

Ja som tá, ktorá sa musí zmeniť. Momentálne čítam veľa kníh o detskom vzdore. A poviem vám pravdu, sama sa mám čo učiť. Povzbudením z poslednej knihy, ktorú som čítala, bolo, že s tým má problém veľa dospelákov. Menej povzbudivé je, že sa medzi nich radím aj ja. Ako chcem svoju dcéru naučiť správne spracovať hnev, keď to ja sama nedokážem?

Tak na sebe robím pokusy. Povedala som si, že keď ma niekto najbližšie nahnevá, skúsim to vydržať, nevybuchnúť hnevom a namiesto toho sa stíšiť.

A aj som to urobila. To, čo sa stalo, bol pre mňa osobne zázrak. V tichosti (pretože ma práve nahnevala dcérka a nie všetky slová patria do detských ušiek) som si kľakla na koberec a povedala Bohu, v ktorého verím, všetko, čo ma nahnevalo. Vyslovila som slová, ktoré som cítila opisujúc situáciu, čo ma rozhnevala. Verte-neverte, môj hnev sa pomaly vytrácal. Dcéra sa, neviem prečo, zľakla a utekala ma objať. Ja som sa cítila omnoho pokojnejšie a mohla som ju objať tiež. Už som sa nehnevala a vedela som svoju dcéru bez zbytočných negatívnych emócií usmerniť a vychovávať.

A potom som v ten istý deň asi sto krát zlyhala.

Ale tento jeden krát si pamätám. Bolo to skvelé. Kiež by mi učenie išlo rýchlejšie.

Jeden z mojich životných cieľov je čo najmenej zraniť svoje deti. Trochu ma frustruje, že aj tí najdokonalejší rodičia majú zranené deti. V snahe byť dokonalou sa tomu chcem vyhnúť, čo sa mi asi nepodarí, ale ak by som ich mohla zraniť čím menej, bolo by to skvelé. Hnevom ju zraňujem. Vidím, ako opakuje moje správanie a strašne sa za to hanbím.

Kiež by mi učenie išlo rýchlejšie…

fotografia: flickr.com