O najlaserovatejších laseroch a prefíkaných mikroskopoch

Tak už som vám na to prišla! Nebudete mi to veriť a hádam si to dám aj patentovať! Neviem, či to neponúknem nejakej tej EF BÍ AJ, alebo rovno do SÍ AJ EJ. A možno tiež do NASA. Tam by to potrebovali ako soľ. Alebo možno by sa to dalo využiť aj v medicíne???

Ty brďo, vyzerá to, že budem skoro v balíku. A čo? Že vás už nemám napínať? No len si trošku počkajte a buďte trpezliví, lebo keď už vám to konečne prezradím, tak vás prejde smiech!

Ja som totiž objavila zvláštny prudko prenikavý systém pozorovania, analyzovania a pravdy odhaľovania. A hlavne pozerania do žalúdka. Do toho dospeláckeho žalúdka a špeciálne toho rodičovského žalúdka. A nie je to žiadna sonda, ani laser, ani sono, ani žiadne iné virgule, ale sú to také veľké a niekedy možno aj malé, modré, hnedé alebo aj zelené a čierne vecičky, čo to vedia robiť. Na prvý pohľad vyzerajú milo a nevinne a zdajú sa byť na celkom iné použitie, ale ja som práve odhalila túto ich neobyčajnú vlastnosť, ktorá je veľmi zle využívaná, ba priam zneužívaná.

Ešte vám stále nezaplo? No veď keby aj hej, tak už nie som v balíku ja, ale vy! Lebo tými laserami laserovatými prenikavými a nepríjemnými sú …….obyčajné OČISKÁ, alebo vlastne ani nie také obyčajné, ale také špeciálne očiská našich detí.

To pozeráte? To ste netušili, však? Ja som totiž prišla na to, že tie naše deti sú hotoví špióni. To len my, rodičia, si myslíme, že sa ony len tak hrajú, jašia a sú také obyčajné neviniatka, a pritom ony všetko pozorujú, všetko si dobre všímajú a hlavne nás, rodičov, si všímajú, čo robíme, ale ešte viac, čo nerobíme. Potom si to uložia do tých svojich kompjúterov. A neverili by ste, koľko sa toho tam zmestí! A potom to z nich vyjde úplne nečakane vtedy, keď by sme boli my rodičia radi, keby to tam radšej ostalo.

Ako napríklad minule… K jednej babičke prišla mamička na návštevu s pekným dievčatkom s krásnymi vrkôčikmi. Pekne si sadli za stôl, babička doniesla niečo chutné pod zub a všetko vyzeralo byť úplne v poriadku. Ale zrazu ten kompjúter s vrkočmi zapol hard disk a aj keď nikto nič nepočul (veď to je najhoršie, že to nikdy nepočuť dopredu), zrazu z tých milých krásnych malinkých ústočiek sa začali valiť veci: „Babka, vieš, čo je nové? Našu maminu dnes chytili policajti. Chceli jej dať pokutu, lebo išla do jednosmerky…“ a kým sa stačila mamina spamätať, babka už vedela aj číslo služobného odznaku toho policajta, čo mamine udelil pokutu dvetisíc tristo osemdesiat štyri päťdesiat a mal číslo ponožiek tridsaťdeväť.

A mamina pritom vôbec nemala najmenšie úmysly babičke o nejakých policajtoch a pokutách nič hovoriť. Lebo načo robiť babičkám a dedkom zbytočné starosti. Ale kompjúter je kompjúter, tak akéže chcela-nechcela. Išla mamina do jednosmerky? Išla ! Dostala pokutu? Dostala! Tak čo sa teraz rozčuľuje?!

Alebo inokedy, keď sa jedna pani učiteľka v škôlke snažila deťom hovoriť o tom, akí majú byť k sebe dobrí a tolerantní, ako sa nemajú rozčuľovať, nadávať si a podobne. A ako príklad použila, ako si niektorí hrozní ľudia vzájomne nadávajú, napríklad keď šoféri nemajú ani za mak tolerancie voči sebe a hneď kričia ako levy. A zasa to celkom nepočuteľné vrčanie kdesi v kútiku, a či kto chcel, či nechcel, zrazu sa ozvalo: „Mami, ale ty si dnes ráno tiež nadávala, keď sme sa ponáhľali do školy a pred nami išla autoškola!“  A bolo to vonku a pani učiteľka červená zelená, nemala šancu to vymazať.

No čo poviete, nasadiť takéto očiská na gastroenterológiu, tak vôbec nepotrebujú chudáci pacienti prehĺtať tie hnusné hadice, ale zapol by sa kompjúter s vrkočmi a hneď by hlásil: „Vredové pole na dvanástorníku, sliznica ružová, črevá lenivé……“ To by bol pokrok! To by si pacienti pochvaľovali. Všetci rodičia by si oddýchli a babičky a dedkovia s nimi, lebo by už kompjútery spracovávali len samé potrebné a užitočné veci a nie také nepatričné, ako doteraz.

Dokiaľ sa mi však nepodarí presadiť tento vynález v praxi, dávajte si, prosím, na tieto kompjútery a lasery dobrý pozor! Nenadávajte, nechoďte neskoro spať, nepozerajte horory do jednej v noci a pomáhajte manželkám s domácimi prácami. Lebo nikdy neviete, kedy váš prehrešok bude použitý proti vám. Verte mi, ja s tým mám bohaté skúsenosti!

fotografia: Teddy Kelley on Unsplash, pixabay.com

Zdieľať
Eva Bechná

O autorovi Eva Bechná

Eva Bechna pochádza z Čiech, ale už 30 rokov býva v Žiline. Je mamou dvoch dospelých dcér a svokrou úžasného Španiela. Po rokoch intenzívneho materinstva si znova vychutnáva spoločný čas s najlepším priateľom, svojim manželom Ľubom. Rada pracuje s ľuďmi a zvlášť s deťmi v rámci svojho zamestnania pre Cirkev bratskú a OZ Stopy, ale aj mimo neho.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *