Nie, dnes neoslavujeme výročie. Dokonca ani polročie. Do toho ďalšieho ostáva ešte 124 dní. Dnešok sa vlastne ničím nepodobá na oddychové a oslavné dni výročí. M a ja sedíme pred našimi počítačmi, odpovedáme na emaily a snažíme sa vyriešiť otázku, prečo nám letecká spoločnosť stiahla peniaze za letenky dvakrát. Boli už aj uvoľnenejšie dni.
Dnešné ráno bolo jedno z tých, kedy si človek povie, že takto by sa sa chcel zobúdzať častejšie. Na starú drevenú podlahu som našľapovala opatrne, aby sa dievčatá nezobudili a cez úzku chodbu som smerovala do kuchyne. Stále som sa s úžasom pozerala na tento historický byt v centre ktorý tak originálne spája noblesu minulých storočí s dnešným minimalistickým designom.
Chcem vidieť všetky krajiny na svete. Pravdepodobne sa to podarí, až keď sa na zem budem pozerať z perspektívy večných nebies, ale uvidíme, čo to dá. Zatiaľ tých krajín bolo 20, appka hovorí, že mi ostáva ešte 92% sveta. Celkom dosť. Dosiaľ som cestovala sama (ak si môj zahraničný kamoš, môžeš sa spoľahnúť, že ťa prídem navštíviť) alebo roadtripovala s kamarátmi a o niekoľkých týchto cestách by som chcela napísať. Počnúc tou najnovšou, z leta 2017, kedy sa ôsmi priatelia a jedno veľké modré auto vybrali preskúmať Rumunsko a Bulharsko a ukázalo sa, že trošku aj Srbsko.
Novoročné predsavzatia sú fajn.
Ale vďačnosť a pamätanie na všetko dobré, čo nás v roku 2017 postretlo, je ešte viac fajn.
A navyše je to omnoho menej stresujúce.
Nie som až taká dobrá vo vyrovnávaní sa so zmenami a preto mi chvíľu trvá, kým si uvedomím, že nejaké obdobie je už nenávratne preč a že rok 2017 už nikdy nenastane. Nikdy. Preto o minulom roku píšem 15. januára.
V obývačke máme kreslo. M tvrdí, že v ňom žijem. Zhodou okolností sa tam znova nachádzam, obzerám sa po príbytku, konšatujem sama pre seba čo všetko sa okolo mňa zmenilo a v myšlienkach sa mi zjavili naše prvé Vianoce.
“Naše prvé Vianoce” sa volá šuflík v mojej hlave, ktorý obsahuje spomienku na minuloročné sviatky s M, prvýkrát ako manželia, prvýkrát v našom byte. Mám rada ten šuflík.
Volám sa Katarína. Rozmýšľam, čítam, píšem veľa (najmä) o vzťahoch. Tie sú všade okolo nás. A to, ako sa vyvíjajú, ovplyvňuje všetko. Keď som vyrastala, veľmi som chcela nahliadnuť do fungujúceho a šťastného manželstva. Namiesto toho sa však všetky manželstvá navôkol zvonku či zvnútra rozpadávali. A keď som mala 22 rokov, napriek slovenským štatistikám aČítať ďalej
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať