Domov -> Salina Turda -> Sibiu -> Transfagarasan -> Bran -> Brasov -> Peles -> Bukurešť -> Plaja Vadu -> Constanta -> Mamaia Beach -> Sozopol -> Veliko Tarnovo -> Bozhentsi -> Sofia -> Iron Gates -> Domov

Chcem vidieť všetky krajiny na svete. Pravdepodobne sa to podarí, až keď sa na zem budem pozerať z perspektívy večných nebies, ale uvidíme, čo to dá. Zatiaľ tých krajín bolo 20, appka hovorí, že mi ostáva ešte 92% sveta. Celkom dosť. Dosiaľ som cestovala sama (ak si môj zahraničný kamoš, môžeš sa spoľahnúť, že ťa prídem navštíviť) alebo roadtripovala s kamarátmi a o niekoľkých týchto cestách by som chcela napísať. Počnúc tou najnovšou, z leta 2017, kedy sa ôsmi priatelia a jedno veľké modré auto vybrali preskúmať Rumunsko a Bulharsko a ukázalo sa, že trošku aj Srbsko.

Tieto zápisky však nevznikli teraz, ale priamo na ceste a tak časti z nich prepisujem zo zápisníka, v ktorom sa tlačia roztrasené písmená zrodené v idúcom aute.

Deň 1: Prešov -> Salina Turda -> Sibiu

Zisťujeme, že Rumuni na cestách majú črty svojich dávnych predkov Vandalov. Hádžu sa na prechodoch pod auto, radia sa do pruhov a predbiehajú sa, akoby nás chceli zabiť. Karin nechceli pustiť cez hranicu, lebo sa vôbec nepodobala na fotku zo svojho občianskeho, našťastie mala pri sebe viac dokladov s vierohodnejšími podobizňami. Na prvej cikpauze, keď sme všetci sedeli v aute čakajúc na Denisku a Daniela, sa nám do auta snažila dostať mladá Rómka s dieťaťom na rukách. Možno sme sa mali nejako humánne zachovať, ale nikto z nás nebol dostatočne duchaprítomný. Chlapci neveriacky krútili hlavou, Karin pišťala, Monika sa chytila za srdce a zhrozene sa pozrela na Richarda. Žena nám ukázala prostredník a lomcovala kľučkou, kým neprišli D a D. Začali sme počítať túlavých psov. Mali sme tušenie, že na konci to bude megalomanské číslo. Došli sme na prvú serióznu zastávku. Salina Turda je obrovská a desivo veľkolepá baňa pod zemou, ako futuristické sídlo prežitia. Zhodli sme sa, že namiesto toho bowlingu a kolotočov tam dolu mala byť kaviareň.

Prichádzame do Sibiu, ubytuvávame sa v prvom airbnb a všetci ostávame zaskočení nečakanou krásou a atmosférou toho mesta. Ako stvorené na zásnuby. Nikto sa však nezasnúbil. Útulné zákutia a krásne kaviarničky z čoho sme my, poväčšine kaviarenskí povaľači (ako vraví Pivovar), boli patrične nadšení. Hneď prvý deň sme sa s M pohádali (teraz, keď to prepisujem si už vôbec nepamätám prečo, to odpúšťanie má niečo do seba), no samozrejme, doma nám je fajn a keď vyjdeme medzi ľudí, povadíme sa, hlavne vtedy, keď vôbec nemáme priestor na vydiskutovanie. Kamaráti, zlatíčka, tvária sa, že si nič nevšimli, odchádzame od nich skôr, aby sme to vyriešili. Nič nevyriešime. Idem spať nahnevaná.

Deň 2: Sibiu -> Transfagarassan -> Bran

Ráno múdrejšie večera a tak sme sa hneď po prebudení s M, jeho zásluhou, udobrili. Dnes sme boli na rade s jedlom, prichystali sme pre všetkých raňajky aj šalát na obed a dobiehame ľudí v centre Sibiu, ktoré je azda ešte krajšie ako večer predtým. Krátka prechádzka, výborná káva, sedíme vonku a vyhrievame sa na príjemnom slnku. Splnený sen. Ponáhľame sa k autu, započneme rituál ukladania ôsmich kufrov a debničiek s jedlom do auta. Vyrážame na Transfagarasan, iracionálnu cestu cez hory ktorú postavil Ceausescu, aby ukázal všetkým svoju moc a autoritu. Transfagarasan priniesol úžas, strach, krásu a veľkú zimu. Obedovali sme pri jazere, kde nikto zrazu nečakal 6°C. Chlapci sa spúšťajú na lane medzi skalami. Prejdeme tunelom, len pár metrov, ale ocitneme sa na druhej strane hory, kde odrazu prestal fúkať vietor, svieti slnko a my musíme vystúpiť a vyhriať sa v tráve s výhľadom.

Cesta do Branu bola nekonečná, samá zatáčka, všetkým nám je tak trochu nevoľno. S M sme mali na mieste uvariť večeru, všetkým po tom šaláte škvŕka v bruchu, no navigácia ukazuje, že dorazíme o 22:00. To by bola pravda, ak by nás tá navigačka viedla po reálnych cestách, čo sa však nestalo a my sme sa stratili. Sme v lese, všade je tma a chlapci vystupujú z auta, lebo uvideli jaskyňu, na ktorú sa všetci vybehli pozrieť. Dievčatá ostali v aute, ja som už veľmi hladná, nervózna, treba mi cikať a cítim, že som si asi na Trasfagarasan prechladila močové cesty. Píšem M veľmi nahnevanú SMS, ktorá nebola úplne slušná, neskôr sa dozvedám, že mu SMS prečítal Jordán. Ups. Chlapci sa vzdávajú strašenia, nasadajú do auta, otáčame sa, prechádzame cez cestu vyrezanú do skaly, stratíme sa ešte dvakrát. Dokonca sme museli otvoriť bránu do dvora cudzieho domu, aby sme tam mohli naše veľké auto otočiť! Domáci vybehli z domu, prekvapení, prečo im do dvora cúva o pol jedenástej cudzia dodávka, ale boli milí. O 23:00 sme konečne dorazili, ale uzimená zisťujem, že dom v dedine, kde bývame, je síce príjemne vyzerajúci, ale veľmi chladný. Začíname variť večeru. Deniska mi dáva brusnicový sirup a začínam mať zo stavu svojho tela zlý pocit.

Deň 3: Bran -> Brasov -> Peles

Zobúdzame sa v priestrannom vidieckom dome, stále je chladno. Karin s Jordánom už pripravujú tzv. hemendex. Richard blokuje kúpeľňu, lebo sa kúpe. On je totiž človek, ktorý sa namiesto sprchovania stále kúpe, keď môže. Za dažďa chlapci nakladajú všetko do vanu a vyrážame na hrad č.1, určite ten Drakulov. Zvonku vyzeral majestátne, no akonáhle sme vystúpili z auta do upršaného počasia, zmokli nám topánky, cena vstupného bola nesympatická a tak sme to znechutení vzdali a vyrazili do Brasova. Brasov je mesto, kde majú na kopci nápis „Brasov”, ako v Hollywoode. Mali to tam trocha pomýlené s cheescakeami. Odtiaľ sme vyrazili na ďalší hrad, Peles, tiež určite Drakulov. Rumunské hrady vskutku stoja za to. Stihli sme však až posledný vstup a tak nás po pol hodine odtiaľ hnali nepríjemné tety. Svietilo slnko a tak sme stáli v záhrade, obzerali si hrad zvonku, natáčali rozčúlené video o tom, ako nás vyhnali z hradu, až kým nás nevyhnali aj zo záhrady. Aspoň prídeme na ubytko v normálnom čase.

Aj sme prišli, no ujo nám po príchode povedal, že nejde voda. Aj keď sa nás snažil ukecať, že to je problém celého mesta, my dievčatá sme sa s týmto záverom dňa neplánovali zmieriť a tak sme zistili, že voda inde funguje a našli sme nové ubytko. Objavili sme paradoxný byt s krásnym výhľadom na les a veľkým balkónom, ktorý mal zopár vtipných prvkov ako napríklad číro sklenené dvere do izieb a minimum zástrčiek. Ujo, čo nám odovzdával kľúče, ma ponúkol palacinkami s domácim džemom. Rada som si dala. Problém s prechladnutými močovými cestami sa však zhoršoval a vedela som, že pre moju zdravotnú históriu to nie je dobrá správa. Už som pomaly začínala googliť rumunské ambulacie po ceste. M ma objal a upokojoval a ja som za neho bola veľmi vďačná.

Deň 4: Peles -> Bukurešť

kliknite na koniec Katkinho blogu a prečítajte si zvyšok tohto článku

Veľký balkánsky roadtrip 1/3