Minulý rok sme boli na 4 dni v Londýne. Výlet dopadol nad naše očakávania. Európske metropoly ponúkajú možnosť požičať si bicykel, čo turistom umožňuje v krátkom čase vidieť z mesta omnoho viac, ako keby sa mal po meste túlať peši. Londýnske parky ma očarili, možnosť bicyklovať sa po okolí ešte viac. Aj s obmedzeným rozpočtom a časom sa dá vidieť veľa. S manželom máme šťastie, že máme kamarátov roztrúsených po celej Európe, takže o ubytovanie sme mali v Londýne postarané. Tento rok sme sa rozhodli navštíviť Paríž.

Zdieľať

Keď sme sa zverili priateľom, že sa chystáme navštíviť Izrael, tak prvá ich reakcia bola: “A nebojíte sa?” Rovnakú otázku som potom dostala opakovane od ďalších ľudí, až ma to znepokojilo. Nie, netreba sa báť, treba len rešpektovať ľudí, ktorí tam žijú, vybaviť sa na horúce púštne podnebie a zvyknúť si na všade prítomných ozbrojených vojakov a čudné postavičky ortodoxných židov.

Zdieľať

Začiatkom júla sme cestovali do Budapešti. Cieľom bolo zaviesť dieťa na letisko, ale aj sa troška poobhliadnuť po maďarskej metropole. Sprevádzala nás aj druhá dcéra a zať, ktorý ešte v Budapešti nebol, tak sme mu ju chceli troška poukazovať. Ale iba tak zľahka, aby sme sa príliš neunavili a stihli doraziť na letisko načas. Lenže ako sa takto rýchlo zvŕtať vo veľkom cudzom meste?

Zdieľať

Prekročili sme jordánske hranice. Prechádzame niekoľkými kontrolami, platíme výstupný poplatok, vyplňujeme nejaké vstupné papiere. Trvá to celkom dlho. Vietor zosilnel a zdvihol všadeprítomný piesok do vzduchu. Vyzerá to ako hmla, len ho máme plné oči, cítime ho aj na jazyku a do stehien a rúk bodá ako tisíc ihličiek.

Zdieľať

Johannesburg, námestie Nelsona Mandely, ja a môj manžel.

“Pozri sa na tých černochov, na ich vlasy, neuveriteľné čo dokážu vytvoriť na hlave, najradšej by som si ich odfotila”.
“Tak si ich odfoť.”
“Už som to skúšala, ale na fotke to vôbec tak nevyzerá.”
“Musíš ísť úplne zblízka aby to vyšlo.”
“Nemôžem ich fotiť zblízka.”
“Prečo?”

Zdieľať

Zamyslená, unavená sa vraciam z práce. Husto sneží, odbočujem z hlavnej cesty, ešte jedna dedina a budem doma. Vtom ma niečo kompletne vytrhne z letargie. Za zákrutou hneď u cesty stojí snehuliak. Ale nie obyčajný, je celý vyškerený, rehoce sa na plné kolo, tancuje, aspoň to tak vypadá a ruky (vetvy) má roztopašne rozhodené od seba.

Zdieľať

Ako správna matka sedím s dvoma deťmi v mekáči. Pôvodne sme išli na zmrzku… skončili sme s veľkým menu.
V čase, keď sa všade hemžia informácie o zdravej výžive a bio potravinách, ja zaparkujem vo fast-foode.
Snažím sa cez to preniesť, hoci mi v tom moje materské svedomie urputne bráni, obzerám sa, či náhodou neuvidím aj iných ľudí, ktorí ma budú prebodávať pohľadom aspoň tak intenzívne, ako to robí spomenuté svedomie. A v tom vidím inú matku tiež s dvoma deťmi na prechádzke ako sa na mňa pozerá

Zdieľať

Lietadlo sa pripravovalo na pristátie. Cez okienko som zahliadla krajinu podo mnou, tak inú ako tú, z ktorej som pred 15 hodinami odlietala. Opúšťala som zasneženú mrazivú krajinu, teraz som pristávala v horúcej Afrike. V AFRIKE. Musela som si to pre seba znova opakovať, aby som tomu uverila. Pristávali sme v Juhoafrickom Johannesburgu. Chystali sme sa tu stráviť Vianoce s mojou sestrou a jej rodinou, ktorá tu už žije 20 rokov. Áno, už 20 rokov jej dlžím túto návštevu a dôvod, prečo som to tak dlho odkladala je veľmi pragmatický. Buď som rodila alebo kojila alebo sme stavali dom či splácali hypotéku. Moja sestra si Južnú Afriku pre život vyslovene nezvolila, ale zvolila si za manžela Juhoafričana, a preto sa tu ocitla.

Zdieľať

Počas tohto leta som na potulkách svetom stretla Kristínu, alebo radšej Christinu, keďže je z Ameriky. Ako ju opísať?
Vekovo niečo málo po tridsaťpäťke, energické vystupovanie, veselá povaha. Ako sama o sebe hovorí, je šťasne slobodná a slobodnou chce aj zostať. Väčšinu svojho dospelého života strávila v zahraničí na rôznych misiách. Najdlhšie sa zdržala v Kambodži /8 rokov/, kde sa stala matkou.

Zdieľať

Minulú jeseň som urobila krok do neznáma dvakrát. Nové kroky sa podnikajú síce v novom roku, ale kedže nerobím asi nič konvenčne, tak moje „dobrodružstvá“ sa začali na jeseň. Prvý krok mi trvalo urobiť roky. Dlho som analyzovala, čo a ako by to bolo, študovala som všetko možné aj nemožné, zostrojila som si akúsi predstavu o tom, ako by môj život vyzeral „keby…“, ale chýbala mi odvaha. Kde vlastne človek berie odvahu skúsiť niečo nové?

Zdieľať

  Doma máme knihu, ktorá sa stala mojou obľúbenou. Čítala som ju už nespočetne veľakrát mojim 4 deťom (jedno z nich to potrebovalo viac ako ostatné). Kniha od Judith Viorst má názov Alexander a Príšerný, Hrozný, Nedobrý, Veľmi Zlý Deň. Je to vtipná, no zároveň aj vážna a veľmi pravdivá kniha. Buďme úprimní, všetci mávameČítať ďalej

Zdieľať

Ako som sa tak pretĺkala životom, postupne som prichádzala na pár životných zásad sama, alebo mi k tomu dopomohli iní. Tak som si to začala zapisovať…, aby som náhodou nezabudla. Buď priateľský k ľuďom, pretože inak zostaneš sám a nič na svete nie je horšie ako samota. Zlé a ťažké dni v živote majú svojČítať ďalej

Zdieľať

V našej dedinke na južnej Morave, kde bývam,  máme cintorín na začiatku lesa. Vedie k nemu chodníček lemovaný brezami. Vchádza sa tam veľkou železnou bránou a zadná malá brána vedie do lesa. Chodníčky sú vysypané červeným pieskom. Uprostred je drevená lavička, kde som už nie raz sedela a rozjímala. Počuť tam šum lesa a spevČítať ďalej

Zdieľať