Vždy som sa tešila na to, keď večer zalezieme do postele, zhasneme svetlo a budeme sa rozprávať o veciach, ktoré by sme nikomu inému nepovedali. Do noci sme šepkali o tom, čo sme zažili, o čom premýšľame a snívame. O našich predstavách, aký bude život keď budeme dospelé, skončíme školu a začne sa „skutočný život“. Moja staršia sestra a ja. Veľa vecí smeČítať ďalej

Zdieľať

  … a nielen vtedy… Myslím na teba. Chýbaš mi. Psychológovia tvrdia, že je normálne smútiť rok. Asi sa vymykám všetkým psychologickým meraniam a kritériám. Je to viac ako rok, sú to dokonca desaťročia. A predsa… Chýbaš mi. Bolesť už nie je ostrá a bodavá, neparalyzuje ma. Ale aj tak – je tam. Občas tupo omína. Tlačí ako kamienokČítať ďalej

Zdieľať

Drahá cirkev, rakovina  môže byť smrteľná. Depresia tiež. Niektorí z nás ti môžeme povedať, čo o tom vieme. Vieme, – že depresia je ako miestnosť pohltená plameňmi, v ktorej kvôli hustému dymu zahaľujúcemu to, že krívaš, nevieš dýchať, a tak dospeješ k rozhodnutiu, že samovražda je jediným východiskom, podobne ako výskok je „záchranou” z horiacej budovy. – že,Čítať ďalej

Zdieľať

Čítala som znepokojujúci článok nedávno uverejnený v New York Times. Bol o malom chlapcovi menom Alex, ktorý sa nevedel rozhodnúť, či chcel byť chlapcom alebo dievčaťom. Vedel, že sa narodil ako chlapec, ale trval na tom, aby ho rodičia niekedy nechali nosiť dievčenské šaty. Bol chlapcom, ale trval na tom, aby ho rodičia volali “dievča”,Čítať ďalej

Zdieľať

Napriek tomu, že som nevyrástla na dedine, pristrihnuté krídla mi majú čo povedať. Vždy, keď sa diala nejaká výchovná činnosť v našej rodine, niekomu z nás sa pristrihovali krídelká. Ako tým sliepočkám vo dvore, keď nechcete, aby ušli za ohradu. Viem, že toto prirovnanie nie je úplne presné, pretože keď sliepočke pristrihnete krídla, nerobí saČítať ďalej

Zdieľať

Rozprávala som sa s nezadanými dievčatami a so smiechom v slzách sme prišli na to, že sú obdobia v roku, ktoré sú pre nás ťažšie. Ktoré nás vyvedú z rovnováhy. Ktoré spôsobujú, že sa cítime tak trošku (či veľmi?) nechcené, zabudnuté, a hlavne osamelé. Aj sviatky sú niekedy také, napríklad nedávne Vianoce či blížiaci saČítať ďalej

Zdieľať

Do 25-ky je všetko v poriadku. Si mladá, pravdepodobne ešte študentka, ktorá má plné právo užívať si života, cestovať či zakúšať nové veci. Aj 28-ka sa ešte dá. Pozerajú sa na teba ako na mladú nezávislú ženu, ktorá sa angažuje v rôznych oblastiach. No, a potom…. … to tvoje cestovanie a iné výstrelky začínajú strácaťČítať ďalej

Zdieľať

Mám veľmi rada ovce. Vyrastala som na západnom pobreží Škótska, obkolesená ovcami, poľami a poľami bielej vlny a neutíchajúceho kriku, keď veci nešli tak ako mali. Prvých päť rokov života som strávila tým, že som sa pokúšala dostať tak blízko nich, aby som jednu z nich objala. Ale ony  nemajú radi objímanie. Aj keď som sa tichučko plazilaČítať ďalej

Zdieľať

Sedeli sme v kuchyni a počúvali sme hymnu futbalových majstrovstiev sveta. „Ale ako môže mať futbal hymnu?“ … „Ja tomu NEROZUMIEM!!!“  Môj malý kamarát odišiel frustrovaný a nešťastný… Keď sa vrátil s túžbou pochopiť, povedala som mu, že ak sa chce učiť a objavovať nové veci, potrebuje si otvoriť svoje srdiečko  a myseľ.   Pozrel sa na mňa svojimi tmavohnedými očami,Čítať ďalej

Zdieľať

    Človek je, ako nás učili, duch, duša a telo. Telo nás zamestnáva každý deň, musí byť pekné, zdravé a príťažlivé. V dome máme pre túto časť človeka vyhradené najväčšie miesto – plné skrine šatstva, pohodlnú posteľ, skrinku mastičiek, šminiek a nátačiek, škatuľu liekov, vrchovatú špajzu jedla. Ducha uchovávame skôr v priestore, v meditáciiČítať ďalej

Zdieľať

      Čítate návody? K vysávaču, kuchynskému mixéru, práčke, mobilu…? Ste ten zodpovedný typ, ktorý sa najprv uistí ako výrobok používať správne, a až potom stlačí gombík „On“? Alebo patríte medzi tých, čo po návode siahnu až vtedy, keď začne blikať červené svetielko toho-ktorého domáceho spotrebiča?   Priznám sa, že návod otváram väčšinou iba v prípadoch, keďČítať ďalej

Zdieľať

Ako som tak dnes sedela v aute, čakajúc na  vypísanie jedného receptu, začala som upravovať fotku na instagrame. Bola to selfie, ale nie tá kačičkovská s našpúlenými perami. (Len aby bolo všetkým jasné). Vlastne išlo o takú polovičnú selfie, viac malo byť vidieť sveter, ktorý som mala na sebe. Upravovala som, orezávala, skúšala rôzne filtre,Čítať ďalej

Zdieľať

  Toto povzbudenie mi pripomína, aké dôležité je hovoriť o svojom príbehu. Zdieľať sa s druhými, ktorí sú v podobnej situácii. Bolo to takmer pred rokom, keď som s bolesťou krčnej chrbtice ležala v nemocnici. Čakala som a nevedela, čo so mnou bude. Akurát sa začal školský rok, no ja som nevládala rozprávať, myslieť, chodiť.Čítať ďalej

Zdieľať

Tento týždeň som mala príležitosť rozprávať na žilinských stredných školách v rámci EXIT tour a stretnúť mnoho nových (a krásnych) ľudí. Na svoj seminár o utrpení som dostala veľa pozitívnej spätnej väzby, a tak dnes s vami zdieľam video, ktoré som ukazovala aj tam. Verím, že sa vám bude páčiť tak ako im.

Zdieľať

Ukážte mi ženu, ktorá nechce byť pekná. Ukážte mi ženu, ktorá nechce počuť slová uznania, že je dobrou priateľkou, matkou, spolužiačkou, mentorkou, ženou. Ukážte mi ženu, ktorá sa ani trochu nestará o svoj výzor, lebo je jej jedno, čo si o jej krivkách myslia druhí. Aj ja po týchto veciach túžim – po uznaní, kráseČítať ďalej

Zdieľať

Určite ste už počuli meno sir Nicholas Winton. Je to pán, ktorý tesne pred druhou svetovou vojnou zachránil 669 židovských detí z ČSR a poslal ich do Anglicka. Keď jeho žena po neuveriteľných 50-tich rokoch objavila kufor plný dokumentov mien detí, ktoré vďaka nemu prežili a spýtala sa, prečo o tom tak dlho mlčal, povedal,Čítať ďalej

Zdieľať

  „Sústreď sa! Rýchlo sa potrebuješ obliecť, nalíčiť, učesať, navoňať a utekať. Vôbec neprichádza do úvahy, aby si  ten sobáš zmeškala!“ Stále mám pocit, že čas hrá proti mne a plynie oveľa rýchlejšie ako inokedy práve vtedy, keď sa deje niečo mimoriadne dôležité a ja sa niekam ponáhľam. :-D Už som stála pri dverách a snažila som sa obuťČítať ďalej

Zdieľať