Ukážte mi ženu, ktorá nechce byť pekná.

Ukážte mi ženu, ktorá nechce počuť slová uznania, že je dobrou priateľkou, matkou, spolužiačkou, mentorkou, ženou.

Ukážte mi ženu, ktorá sa ani trochu nestará o svoj výzor, lebo je jej jedno, čo si o jej krivkách myslia druhí.

Aj ja po týchto veciach túžim – po uznaní, kráse a pôvabe. Akokoľvek sladko to znie. Túžim po bezchybnosti. Často smútim sama nad sebou, že nespĺňam nejaké limity. Že nie som dokonalá a že padám v mnohom. Mám túžby, ktoré by som mať nemala.

Niekedy neverím ľuďom, keď mi vravia, že som milovaná  bez podmienok, bez limitov a stále – či niečo robím, či nerobím, či padám, či lietam.

Jedna z mojich obľúbených piesní od skupiny Bastille sa volá „Flaws“ (Vady/Chyby). Spieva sa v nej:

„You have always worn your flaws upon your sleeve

And I have always buried them deep beneath the ground“

(Ty si vždy ukazoval svoje chyby ako na dlani,

ja som ich vždy pochovával hlboko pod zem…)

A ďalej sa v nej spieva:

„All of your flaws and all of my flaws,

When they have been exhumed

We’ll see that we need them to be who we are

Without them we’d be doomed“

(Keď vykopeme

všetky tvoje chyby a všetky moje chyby,

uvidíme, že ich potrebujeme, aby sme boli sami sebou,

bez nich by sme boli odsúdení k zániku)

Keď som ju počula po prvýkrát, myslela som si, že sa v nej spieva presne o mne. Pochovávam svoje chyby niekde hlboko pod zem, nikto ich nesmie vidieť a myslím si, že tým sa približujem dokonalosti. Myslím, že tým ich odstraňujem. Myslím si, že budem kompletná vtedy, keď nebudem mať žiadne. Často padám do klamstva, že Boh odo mňa očakáva absolútnu dokonalosť.

Ale to je omyl – úplnosť – dokonalosť v nedokonalosti, zažijem jedine vtedy, keď svoje chyby  ukážem svetu, so srdcom na dlani, s vedomím, že som s nimi zmierená a viem, že som Bohom milovaná BEZPODMIENEČNE. S chybami, či bez – On je konštanta. Akokoľvek zlomená som ja. Akokoľvek sa snažím moje chyby pochovávať a skrývať. Možno práve ony ma robia tou, ktorou mám byť.

V Biblii je napísané, že Boh každého človeka stvoril „predivne“ –  rozumej „nepochopiteľne, úžasne,  nepredstaviteľne, neopísateľne, nadprirodzene krásne, so zámerom – dobrým zámerom, presne takého, aký je“. Čiže aj mňa. S Ním dokonale premyslenými mojimi chybami. Aj keď pre mňa nepochopiteľnú, ale v Jeho očiach – napokon krásnu. Veď, koniec  –  koncov, nech je to vidno!

Tu je krásna verzia piesne Flaws od Bastille, ktorú spomínam: