Ľahšia či ťažšia
Občas, keď poviem, že som na materskej už desať rokov, dostane sa mi odpovede: wau, ako ti závidím. To ja musím vstávať každé ráno do roboty, riešiť deti počas prázdnin a domácnosť a varenie nestíham.
Áno, nechodím do práce už desať rokov. A mnohí mi závidia. Ale, ako by som to povedala… Nie je pravda, že susedov trávnik je vždy zelenší ako ten náš?
Keď sme sa s manželom rozhodovali o počte detí a o tom, ako bude moja materská prebiehať, hneď na začiatku sme sa zhodli v tom, že by sme chceli vychovať deti my. To znamená, to najdôležitejšie obdobie života ich nechať pri sebe. Až do obdobia, kým sa nenastupuje do predškolskej výchovy. S tromi najstaršími sa nám to aj podarilo, naša staršia dcéra nastupuje do prvého ročníka. Čo však urobiť s tou našou najmladšou?
Veľakrát sa zastavím pri tom, že som rada, že som doma. Že nemusím okrem všetkých povinností, ktoré už mám, riešiť ešte zamestnanie. Ale potom sa občas pozriem na susedov trávnik. Väčšina žien, s ktorými som sa stretávala na materskej pri našom najstaršom, už pracuje asi päť rokov. Päť rokov zarába, kariérne postupuje, robí niečo „dôležité“. Po robote zbehne do obchodu, kúpi si krásne šaty a dokonca ich stihne do práce aj vynosiť. Zatiaľ čo ja trčím doma, moje IQ klesá rýchlosťou blesku, točím sa okolo varenia, pečenia, upratovania, domácich úloh a prania. Používam slovnú zásobu päťročného dieťaťa (v tom lepšom prípade) a ku kaderníčke sa dostanem raz za dva roky. V kine som nebola desať rokov a kamošky stretávam tak akurát u mňa doma v kuchyni, prípadne v materskom centre.
A potom sa pozriem pozorne na to, čo robím. Trávim so svojimi deťmi najdôležitejšie obdobie ich života. Síce nemám čas s nimi denne hrať dve hodiny „Človeče nehnevaj sa“, ale môžeme spolu vyvesiť bielizeň, upratať kuchyňu, naložiť do práčky, či upiecť koláč. Po dvore mi denne pobehuje osem a viac detí, hoci len polovica je oficiálne moja. Takže ani kamaráti im nechýbajú. A keď už máme dosť tohto všetkého, vyrazíme si na hodinku na bicykle. Medzitým sa stihnem naučiť na skúšku, udržať dom v poriadku, porobiť aj ostatné domáce práce. A byť nablízku svojim deťom. Keď sa ma spýtajú, či už konečne dostanú mobil, poviem, že pokojne, ale bude to znamenať, že pôjdem do práce, oni sa budú stravovať v školskej jedálni a popoludnia budú tráviť v školskom klube. A na mobily sa rýchlo zabudne, pretože z istého (mne niekedy nepochopiteľného) dôvodu mi povedia, že takto je to oveľa lepšie.
Takže napriek tomu, že mi z času na čas niekto ponúkne prácu na dopoludnie priamo v našej dedine na čiastočný úväzok, odmietnem. Je to síce práca, ktorú by som veľmi rada robila, a ktorú by si každá matka mohla priať, ale nie teraz. A ak Pán Boh bude chcieť takú istú, a možno oveľa lepšiu ponuku, dostanem aj o rok, o dva.
Niektorí vravia, že som si vybrala ľahšiu cestu. Ale mali by ste sa spýtať tých, čo boli na materskej aspoň 10 rokov.
som mamkou 3 chlapcov, najstarsi je predskolak. som rada, ze mozem byt s nimi a povzbudilo ma vase rovnake citenie :)
mohla by som vam napisat email a spytat sa na niektore prakticke detaily vasho kazdodenneho zivota s detmi? mam pocit, ze mi doma chyba spravna organizacia. vdaka. Boh vam zehnaj!
Milá Danka, ak budem akokoľvek vedieť pomôcť, veľmi rada tak urobím. Poslala som Vám e-mail, mali by ste ho dostať, naň mi môžete kedykoľvek odpovedať. Ďakujem za vyjadrenú dôveru, Lýdia
„… mi povedia, že takto je to oveľa lepšie…“ Nádhera!
Katka, áno, aj som z tej vety nadšená!
Stanka, veľmi vďačne. Nech ti to vydrží „čo najdlhšie“ :)
Lydka, ďakujem za tento článok. Bol pre mňa povzbudením. Ja som síce ešte len na začiatku tejto cesty, ale už teraz si kladiem otázku: „Ako dlho?“ A odpoveď si krásne vystihla v článočku – tráviť s deťmi najdôležitejšie obdobie ich života. :)
Obdivujem Vas a Vam podobne :-)
Ďakujem, aj v mene ostatných. Nepíšem to preto, že by som v tom bola super skvelá, ale preto, lebo viem, že mnohé mamičky potrebujú v tejto oblasti povzbudiť, aby to napriek všetkému nevzdali.