Vždy som sa tešila na to, keď večer zalezieme do postele, zhasneme svetlo a budeme sa rozprávať o veciach, ktoré by sme nikomu inému nepovedali. Do noci sme šepkali o tom, čo sme zažili, o čom premýšľame a snívame. O našich predstavách, aký bude život keď budeme dospelé, skončíme školu a začne sa „skutočný život“. Moja staršia sestra a ja. Veľa vecí sme robili spolu a aj naše očakávania od života boli veľmi podobné. Svoju budúcnosť sme tiež videli vzájomne previazanú. Po tom, čo skončíme školu sme sa chceli zamestnať v práci, ktorá nás bude napĺňať a vydať sa za muža svojich snov. Tešili sme sa na to, ako budeme jedného dňa okolo Štrkoveckého jazera tlačiť kočíky s našimi bábätkami. Dokonca sme si vymysleli, že budeme spolu bývať, keď budeme staré vdovy, aby sme v starobe neboli osamelé. Takto nejako sme si to naplánovali, keď sme boli ešte tínedžerky.

Dnes, viac ako dvadsať rokov neskôr,  vyzerá situácia úplne inak.  Moja sestra Andrejka sa vydala za sympatického mladíka z Kanady a odsťahovala sa za ním. Jej dni napĺňa starostlivosť o svoju rodinu a domácnosť. Stále sa rady rozprávame, ale tie naše príbehy už vôbec nie sú tak podobné. Každá máme svoje túžby, či potreby, ktoré sa nám naplnili a také, ktoré nie.

Pamätám si, ako som raz bola na návšteve za Andrejkou v Quebecu. Jedného dňa sme šli nakupovať. Keď som vyšla zo skúšobnej kabínky, aby som predviedla môj úlovok, moja sestra si spoza kočíka len tak povzdychla:  „Ach, aj ja by som chcela nosiť taký elegantný kostým…ale kam by som si to asi tak obliekla na materskej na kanadskom vidieku?“  

Andrejka vždy milovala matematiku. Čím bola abstraktnejšia, tým zaujímavejšia. Túžila sa stať učiteľkou. A vysvetľovať vedela naozaj výnimočne. Pre mňa boli totiž skúšky z matematiky iba nepríjemnou prekážkou na ceste k môjmu ekonomickému vzdelaniu, ktorú mi pomohla zdolať a dnes sa so mnou teší z mojich pracovných úspechov.  

Spomínam si aj na inú príhodu. Vtedy bol na svete len ich najstarší syn Jakub. Moja sestra priletela s manželom na dovolenku na Slovensko a počas nej šli na pár dní k moru. O malého sa mali postarať zatiaľ moji rodičia. Ja som si nenechala ujsť tú príležitosť a pridala som sa do babysitterského tímu. Nerozumiem celkom, čo sa vtedy dialo v hlavičke môjho malého synovca, ale na druhý deň ku mne pricupital, keď som sa ráno umývala v kúpeľni a povedal: „ma-ma“ . Takto to potom zostalo, až kým sa nevrátila tá skutočná mama. Každé ráno, len čo vstal, si prišiel ku mne ľahnúť do postele. Pritúlil sa ku mne a ja som bola šťastná, že si vybral práve mňa. Bol to pre mňa krásny zážitok.

Podobných príbehov by som mohla napísať niekoľko. Som veľmi rada, že máme jedna druhú. Už niekoľko rokov si nastavujeme zrkadlo, ktoré nám pomáha vnímať naše životy aj v inom svetle.

A aj preto:

Keď si večer po náročnom dni môžem napustiť horúcu vaňu, relaxovať a tráviť čas sama so sebou, viem, že to vôbec nie je taká samozrejmosť.

Keď si líham spať, som vďačná za to, že pravdepodobne budem nerušene spať až do rána, bez toho, aby som riešila za noc niekoľko „malých katastrof“.

Keď sa počas sviatkov alebo niektorú nedeľu stretneme vo väčšom počte okolo stola plného dobrôt s mojimi rodičmi a bratmi, pochytáme sa za ruky a poďakujeme za dary v našich životoch, je to pre mňa vzácne.              

Nehovorím, že takto zmýšľam úplne prirodzene. Naopak. Je to proces, v ktorom si neustále pripomínam, že bez ohľadu na to, v akej životnej situácii sa nachádzam, táto voľba je na mne. Môžem sa rozhodnúť, či sa zameriam na potreby a túžby, ktoré práve nemám naplnené alebo sa budem tešiť z toho, čo je práve v tomto období môjho života darom.

Takže okolo Štrkoveckého jazera sme si s kočíkmi nedali ani jedno koliečko. Andrejka prednáša matematiku svojmu prvorodenému školákovi. Vlastne ani neviem, či budem niekedy stará vdova.  Teraz len zvažujem, že ak sa budeme držať pôvodného dôchodkového plánu, mala by som sa pomaličky pustiť do tej francúzštiny ☺.