Vlastne ani neviem, ako by som začala. Naše rána sú totiž veľmi prapodivné. Nepíšem to preto, aby ste nás ľutovali. Ani preto, aby ste si povedali, ako to nezvládame (čo je možno aj pravda). Píšem to len preto, lebo som rada, že dnes to vyzeralo trochu inak. A možno aj preto, aby ste boli povzbudení, že u vás to vyzerá inak každé ráno a že vlastne môžete byť radi.

Keď je víkend alebo sú prázdniny, všetko u nás klape ako hodinky. Deti vstanú, urobia si „hojdačky“, čo je naše domáce pomenovanie pre Chocapic. Niektorí si ho zalejú mliekom a zohrejú v mikrovlnke. Iní si ho zalejú horúcou vodou, počkajú kým zmäkne, vodu vylejú a zalejú mliekom. A tá ďalšia skupina si ich zaleje bezlakťákom. Proces sám osebe. Ale bez kriku a bez nútenia.

Keď však treba vstať do školy, je to trochu iné. Vtedy žiadne z detí nevstane samé od seba. Ani žiadne nechce vyliezť z postele. Keďže zásada školských dní je, že sa „hojdačky“ nejedia, treba prekonať aj túto prekážku. Vlastne treba vtedy aj pohľadať niečo iné na raňajky. Z možností ako vajce na tvrdo, volské oko, párky, rožky, chlieb sa väčšinou vyberie každá. Niekedy sa k tomu pridá aj jogurt.

Ďalšou métou na prekonanie je svetlo. To môže svietiť iba v kuchyni, aby sme síce v jedálni videli, ale neboli sme príliš oslepení.

Počas jedla treba byť relatívne ticho, v prvom rade preto, aby sme nezobudili najmenšiu Klárku a v druhom rade preto, lebo niektoré deti nie celkom dobre znášajú ranný ruch. Dokonca sa stalo, že Marek sedával pri raňajkách so šiltovkou na hlave (aby mu nesvietilo do očí) a s vatou v ušiach. Také celkom normálne ráno u nás.

Príprava desiaty je tiež procesom samým osebe, ktorý už ale väčšinou zvládam. Viem, kto čo zje aj vypije a neprinesie nedotknuté zo školy naspäť. Horšie je, ak sa Klárka predsa len zobudí a chce mi sedieť na kolenách. To sa z časových ani priestorových dôvodov väčšinou nepodarí. A potom kvôli jej kriku buď deti odídu bez raňajok alebo občas aj bez desiaty (ak ju nestihnem, či zabudnem dorobiť).

Aj s obliekaním je skoro vždy problém. Ale to by bolo možno na celučičký príbeh.

Dnes sme mali výnimočné, zázračné ráno.

Marek vstal sám a keď som ja vyliezla na chodbu, už ma čakal oblečený, s úsmevom a s papierikom v ruke: „mama, vstal som, keď hodinky ukazovali toľkoto“, hovorí hrdý sám na seba ukazujúc 6,15. “A už som sa stihol aj naraňajkovať. Zuby ešte umyté nemám, čo ak by som predsa len ešte vyhladol.“ A tak budí Jakubka a deda, len Haničku (ktorá je chorá) necháva potichu spať. Nereptá, že ona do školy nemusí ísť, zatiaľ čo on áno. Ani Klárka nás dnes nespomaľuje v procese príprav, pretože je u babky.

A tak sme dnes strávili krásne, pokojné a tiché ráno bez použitia akýchkoľvek presvedčovacích, či iných metód, aby sme dostali deti do školy.

Pred odchodom som Mareka objala a povedala som mu, že som šťastná, ako to skvele zvládol. Objala som aj Jakubka a užívali sme si pohodu. Môj muž by povedal, že si nemám zvykať. Nezvykám si, iba sa teším z toho, že sme niečo také zažili. Hoci to možno bolo prvý aj posledný raz.