Duša človeka

SANYO DIGITAL CAMERA

 

 

Človek je, ako nás učili, duch, duša a telo. Telo nás zamestnáva každý deň, musí byť pekné, zdravé a príťažlivé. V dome máme pre túto časť človeka vyhradené najväčšie miesto – plné skrine šatstva, pohodlnú posteľ, skrinku mastičiek, šminiek a nátačiek, škatuľu liekov, vrchovatú špajzu jedla. Ducha uchovávame skôr v priestore, v meditácii či modlitbách, ten má najväčší rozlet, ale duša, duša, tá je plná príbehov…

Duch, duša a telo, traja nerozluční bratia, ktorí všade chodia spolu. Keď je duša smutná, telo je mdlé, keď je telo boľavé, duša trpí tiež, keď duch nemá cieľ, duša nemá smer.

Na niektorých ľudí nezabudnete, aj keď sa objavia vo vašom živote len na chvíľku. Pamätám si na tú pani, keď prišla ku mne do pracovne po prvýkrát. Staršia, pekne upravená pani, hneď keď zodvihla ku mne oči, vedela som, že sú plné príbehov…

Mala zlomené zápästie, a tak sme sedeli oproti sebe pri stolčeku, kým ja som sa jej ho snažila rozhýbať, ona rozprávala. Úlohou fyzioterapeuta je nielen vrátiť rozsah pohyblivosti kĺbov a svalovú silu, ale aj časť života, ktorá s tým pohybom súvisí…. a je rovnako dôležitá. Napríklad hra na klavíri.

 

Vždy sa na mňa usmievala a pozerala na mňa svojimi modrými, už trochu vyblednutými očami s nadšením.

„Viete, ja sa sem vždy teším aj preto, že môžem počúvať vašu slovenčinu (pracujem v ČR). Pripomína mi to niekoho“…….odmlčala sa.

„Koho?“ nadobudla som odvahu opýtať sa.

„Jedného….. muža…. vždy keď počujem slovenčinu, tak sa až zatrasiem. Bola to moja prvá láska. Veľká. Stretli sme sa na výletnej lodi, ja som tam bola ako učiteľka s deťmi. Náhodou sa nám stretli pohľady a už sme ich od seba nevedeli odtrhnúť. “

 

Bol to taký príbeh na pokračovanie, vždy mi kúsok po kúsku,  opatrne odhaľovala časť seba. Ako si vypýtal jej adresu, ako jej napísal prvý ľúbostný list, ktorý doteraz vedela naspämať. Ako sa po prvýkrát bozkávali, tak, že sa až obaja triasli. A triasla sa znovu, keď mi o tom rozprávala. Na chvíľu sa spamätala, ospravedlnila sa, že ma zaťažuje svojimi vecami, nevie prečo, ale chce mi to tak veľmi povedať. Vracala sa vo svojich príbehoch do minulosti, ktorá v nej nechala navždy vyryté nezmazateľné stopy. Nakoniec diaľku vzťah nevydržal, vstúpila do toho iná žena. Priznala, že ju to dohnalo až k psychiatrovi, tak veľmi ju ten rozchod zranil, a dlho sa nemohla spamätať. Potom sa vydávala až neskoro….. a nič moc. Manžel emigroval a ju nechal samu s dvoma deťmi. Odvtedy o ňom nepočula.

Po líciach jej stekali slzy, znovu sa ospravedlňovala, držala som jej ruku, pôvodne aby sme cvičili zápästie, ale nedovolila som si ju prerušovať, namiesto zápästia sme liečili dušu. Tá bola teraz dôležitejšia.

A postupne pribúdali dalšie príbehy. Ako musí teraz opustiť dom, v ktorom prežila celý život, pretože je už stará a nedokáže sa o neho starať. Dom, v ktorom prežila detstvo a potom kde jej deti prežili detstvo a  mnoho Vianoc aj všedných dní. Rozprávala mi o záhrade za domom a veľkom klavíri, na ktorom hrávala každý deň. A teraz sa jej nezmestí do bytu, kam sa sťahuje. V dome sú už noví mladí majitelia. Ešte si natrahala broskyne zo stromu, ale vypočula si, že čo si to dovoľuje, to už je ich strom, všetko kúpili, ona je len dočasný podnájomník. Podnájomnik v rodnom dome, ktorý nemôže ani jesť broskyne zo stromu, ktorý sama zasadila a s láskou sa oňho strala. Noví majitelia sú mladí, nechápu tie putá, nevidia v každom kúte toho domu príbeh.

 

Niektoré veci získajú zvláštnu cenu vďaka príbehom. Ako náš starý veľký orech, ktorý nám rastie na záhrade. Orechy už nie sú dobré, strom je priveľký a bere vlahu okolitej záhrade. Ale pod ním sme vyrástli, to miesto dostalo názov „Pod orechom“. Pod ním sa toho odohralo mnoho. Kedysi tam bola búda pre ovce, ešte keď tu žili starí rodičia, potom tam bolo pieskovisko pre deti, lebo jeho veľké listy chránili pred páľavou slnka, večer sa tam  opekalo, posedelo s priateľmi, alebo sa len poobede leňošilo v hojdacej sieti, odohrali sa tam dôležité rozhovory. Presne tam, pod tým stromom sme sa rozhodli, že sa sem už nastálo presťahujeme. Už to nie je len strom, navadí že už nerodí dobré orechy, pretože to nie je dôležité. Stal sa súčasťou príbehu a to mu dodalo zvláštnu cenu. U nás už zostane,  aj keby neurodil jediný orech, ale keď raz prídu noví majitelia, tak pre nich to bude len starý priveľký strom.

 

Rehabilitácia bola ukončená, podali sme si ruku so starou pani,  ďakovala mi za možnosť vyrozprávať sa, ďakovala som za jej dôveru. A keď sa zatvorili za ňou dvere, zostalo mi nejak smutno, ako keď dočítate dobrú knihu.

 

 

Zdieľať
Andrea Mikletičová

O autorovi Andrea Mikletičová

Andrea pracuje ako fyzioterapeutka a svoju prácu má veľmi rada. Okrem toho má rada ešte kopu ďalších vecí a ľudí. Patria sem hlavne traja neustále hladní chlapci, jeden skvelý manžel, veľký chlpatý štvornohý miláčik, najkrajšie západy slnka na svete na kopci za domom, jej dedinka na Morave a dobrá káva na terase. Rada cestuje, sníva a vždy má rozčítanú nejakú knižku.

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *