Začiatkom júla sme cestovali do Budapešti. Cieľom bolo zaviesť dieťa na letisko, ale aj sa troška poobhliadnuť po maďarskej metropole. Sprevádzala nás aj druhá dcéra a zať, ktorý ešte v Budapešti nebol, tak sme mu ju chceli troška poukazovať. Ale iba tak zľahka, aby sme sa príliš neunavili a stihli doraziť na letisko načas. Lenže ako sa takto rýchlo zvŕtať vo veľkom cudzom meste?
Toto leto si prišli na svoje všetky dámy – milovníčky literatúry.
Od začiatku roka 2017 znova narástol záujem o spisovateľky, ktoré žili v izolácii: o Emily Dickinsonovej natočili nedávno v Hollywoode životopisný film; sestry Brontëové boli spomenuté vo filme Masterpiece Theatre; a televízia PBS odvysielala dokumentárny film o živote a viere Flannery O’Connorovej.
Aj keď sú tieto ženy — a ďalšie im podobné — na obrazovke fascinujúce, na stránkach kníh sú neprekonateľné. Pozrite sa na osem autoriek a ich diela, ktoré by ste mali pridať na svoj zoznam kníh, ktoré chcete toto leto prečítať:
Chcem sa s vami podeliť o niektoré klamstvá, ktoré sa mi depresia snažila nahovoriť. Depresia je komplexným zdravotným problémom. Je ako cibuľa, ktorá má množstvo vrstiev a každú z nich treba ošetrovať, vyživovať a starať sa o ňu. Tieto vrstvy môžu byť fyziologické, duchovné, emocionálne, vzťahové, hormonálne, ekologické, príležitostné alebo všetky dokopy. U mňa predstavovala depresia všetky tieto vrstvy, vytvárajúce smrteľnú búrku.
Tak už som vám na to prišla! Nebudete mi to veriť a hádam si to dám aj patentovať! Neviem, či to neponúknem nejakej tej EF BÍ AJ, alebo rovno do SÍ AJ EJ. A možno tiež do NASA. Tam by to potrebovali ako soľ. Alebo možno by sa to dalo využiť aj v medicíne???
Prekročili sme jordánske hranice. Prechádzame niekoľkými kontrolami, platíme výstupný poplatok, vyplňujeme nejaké vstupné papiere. Trvá to celkom dlho. Vietor zosilnel a zdvihol všadeprítomný piesok do vzduchu. Vyzerá to ako hmla, len ho máme plné oči, cítime ho aj na jazyku a do stehien a rúk bodá ako tisíc ihličiek.
Po jednej nepríjemnej konverzácii na internete a po náročnom dni strávenom v neustálej blízkosti mojich detí (ktoré nadovšetko milujem), počas týždňa, ktorý bol z tých náročnejších, som si v jeden večer povedala: „Ako dobre, že mám doma pracovný počítač, aspoň sa večer trochu odreagujem. Pri práci.“
Je drobučká. Dievčatko, ktoré sa v tomto svete učí, aká je jej rola. Komunikácia je pre ňu nová a ona prichádza na to, ako jej správanie ovplyvňuje tých, ktorí sú okolo nej. Ako ju slová, ktoré jej povieš začnú tvarovať?
Johannesburg, námestie Nelsona Mandely, ja a môj manžel.
“Pozri sa na tých černochov, na ich vlasy, neuveriteľné čo dokážu vytvoriť na hlave, najradšej by som si ich odfotila”.
“Tak si ich odfoť.”
“Už som to skúšala, ale na fotke to vôbec tak nevyzerá.”
“Musíš ísť úplne zblízka aby to vyšlo.”
“Nemôžem ich fotiť zblízka.”
“Prečo?”
Nebola som závislá na nakupovaní. Teda, takto by znela moja odpoveď, ak by ste sa ma na to opýtali. Je pravda, že som si každý víkend kúpila niekoľko vecí a áno, bola som si vedomá toho, že vlastním absurdné množstvo oblečenia (veľa vecí som na sebe mala len raz, vôbec alebo len pár týždňov po tom, čo som ich kúpila).
S týmito slovami a maturitným vysvedčením v ruke som vošla do maminej kancelárie v posledný deň školy. Cítila som sa vycucaná školou. Akoby môj mozog už nevládal absorbovať viac informácií. Tiež som si nebola istá, ČO chcem vlastne študovať.
Nikdy som neoplývala veľkou odolnosťou. Na dlhých cestách mi bývalo zle, v nevetraných miestnostiach som odpadávala, a bez klobúčika na slnku som hneď dostala úpal. Detská lekárka uznala, že som bledá a podvýživená a predpísala mi vitamínové injekcie B12. Do liečby sa vtedy zapojili aj babičky. Každá mala iný recept.
Mám pocit, že už pol dediny vie, že som si zapichla vidly do nohy. A vlastne to už viete aj vy. Veru, išla som oberať čerešne, a keďže čerešne rastú hore, vidly položené na zemi som si nevšimla. A už sa mi jeden hrot zapichol medzi prsty. Najprv som statočne znášala bolesť nohy, no po tetanovke už aj bolesť ruky. Prespala som toľko z poobedia, koľko sa dá pri štyroch deťoch pobehujúcich po dome a dvore. Čiže asi štvrťhodinku.
Trojdňové víkendy by sa mi naozaj páčili. Stihla by som hádam všetko, čo chcem. Tento víkend som mala na pláne záhradu a trošku tvorenia z dreva. Toto kolísavé počasie veľmi prialo burine všetkého druhu, a koľko máme tých púpav… No ale nie o tom. Tvorba z dreva. Nedokážem to, žiaľ alebo hádam aj chvalabohu, sama a tak mi pomáhal môj trpezlivý manžel. Čokoľvek vymyslím, on mi pomáha. Častokrát to dopadne aj tak, že to robí sám, ale tentokrát som naozaj potrebovala len jeho asistenciu.
Keď som ho počula prvýkrát, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Týmito slovami víta môj 2-ročný syn svojho tatina, keď sa po práci vracia domov.
Ty si sa vrátil?
Najprv sme sa dobre zasmiali, ale teraz používam túto vetu dokonca aj ja, keď sa manžel vráti domov, či už z práce alebo zo služobnej cesty.
Očakávam, že sa bude starať o svoju rodinu, a že sa vždy vráti späť k nám. Ako inak by to malo byť? Ale otázka malého Jonathána mi úplne vyrazila dych.
Je to zvláštne, ale do dnešného dňa si vybavujem niektoré zážitky z veľmi ranného detstva. Sú to iba také záblesky v hmle ako z nejakého sna. Tak napríklad sa pamätám, ako ma prišiel navštíviť Mikuláš.
Hydratuj zvnútra Áno, po tisíci krát. Treba veľa piť. Výhody sú nespočetné, najmä v týchto letných mesiacoch, keď trávime čoraz viac času na slnku. Pomáha to, aby sme nevyschli a to doslova. Naše kruhy pod očami a suchá pokožka sa nám poďakujú. Tip: Pripravte si vodu, ktorá vám bude chutiť a bude mať aj niekoľkoČítať ďalej
Zdá sa vám, že niekedy trávite príliš veľa času na nete? Na Facebooku? Možno keby stará mama vedela po anglicky, tak by nás za ten náš „screen time“ pokarhala. Je však niečo, čo stará mama možno nevedela. Nemohla.
Keď sa narodili naše baby, zmenil sa môj pohľad aj na to, ako učiť. Nehovorím teraz o tom, že som sa už dokázala pozerať na deti cez oči mamy. Skôr som začala citlivejšie vnímať to, čo učím a ako učím. Nedokážem veci zmeniť systémovo, občas ma to pohltí a nedokážem sa s tým zmieriť. Snažím sa však na veci dívať skôr pozitívne a hľadať cestu. Občas si spomeniem na motto, čo sme si dali na maturitné oznamko: „Hoc sme len malou kvapkou v mori, buďme tou, ktorá sfarbí oceán.“
V detstve nedeľa nepatrila medzi moje obľúbené dni. Od rána sa u nás varilo a na to, koľko námahy si príprava obeda vyžiadala, jedlo z tanierov zmizlo až príliš rýchlo. Po obede si zase všetky taniere, misy a hrnce vyžadovali siahodlhú očistu, po ktorej sme si síce dopriali chutný koláč od babky, ale človek sa ani nenazdal a už tu bolo neskoré popoludnie a všetci sme sa rozpŕchli domov.
Poznáte také dni: Prebudíte sa a uvedomíte si, že ste si nastavili budík na zlú hodinu. Potom vylejete kávu na svoju obľúbenú blúzku, pretože sa ponáhľate – a teraz meškáte 15 minút a to znamená, že na ceste do práce strávite v premávke ďalších 30 minút. Kanceláriou len prebehnete – ste ako rozbublaná plechovka mrzutosti, ktorá môže každú chvíľu vybuchnúť. Dnes proste nie je váš deň. A pravdepodobne to bude už len horšie. Počkať …
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať