Neduživá
Nikdy som neoplývala veľkou odolnosťou. Na dlhých cestách mi bývalo zle, v nevetraných miestnostiach som odpadávala, a bez klobúčika na slnku som hneď dostala úpal. Detská lekárka uznala, že som bledá a podvýživená a predpísala mi vitamínové injekcie B12. Do liečby sa vtedy zapojili aj babičky. Každá mala iný recept. Slovenská babička ma napájala čajom z horkej ďateliny, že vraj podporuje trávenie. Neexistuje nič horkejšieho na svete, verte mi. Myslím že doteraz mám z toho spálené chuťové poháriky. Moravská babička vyhlásila, že na toto je najlepšie kyslé mlieko – kefír. Dodnes nedokážem vypiť žiadne kyslé ani acidofilné mlieko, trauma z detstva. Podplácala som sestru, aby to vypila za mňa. Dedo moju neduživosť niesol zvlášť ťažko, dával mi za príklad sestru a moju sesternicu, že vyzerajú ako krv a mlieko, zatiaľ čo ja som ako kozí dych. Vymýšľala som si rôzne triky, ako sa s jedlom vysporiadať. Buď som sa rozplakala a to ich obmäkčilo, alebo sa vypýtala na záchod a tam jedlo vypľúvala z plných úst. Moja sestra by sa naopak pokojne s úspechom mohla zúčastňovať súťaží v jedení. Doteraz nezabudnem, ako sa raz na obed prejedla parených buchiet. Moravská babička ich vedela urobiť úžasné a nadýchané, moja sestra ich milovala. Zjedla vtedy osem veľkých buchiet, tak jej chutili. Od stola ju museli odniesť, pretože bola tak prejedená, že sa nebola schopná ani postaviť.
U babičky sme mali svoje predjedlové rituály. Obe sme sa postavili, uklonili sa, jedna povedala “dobré chutnání” a druhá doplnila “děkujeme za přání” a dedo k tomu občas zamrmlal “a žádné žvachtlání”. Bol to mohutný a prísny človek, mala som pred ním veľký rešpekt, ale mal občas svoje chvíle, keď bol milý a sladký, hojdal nás na kolenách a vtedy sme ho volali “dedík medík”. Asi preto, že choval včely a domáci med nikdy nechýbal na policiach.
Dedo mal psa Ritu. Rita bola ten najúžasnejší a najvernejší pes na svete, žiaden ďalší pes sa jej nevyrovnal. Keď zomrela, tak som deda, toho neústupného a prísneho človeka, videla prvýkrát v živote plakať.
Sesternica bývala na opačnom konci dediny a keď už mala ísť domov, tak sme sa vypýtali, aby sme ju mohli odprevadiť. Keď mal dedo zlú náladu, tak nám to dovolil len “ku hruške”, a keď mal dobrú tak až “k trom kameňom”. Tá hruška bola pre mňa záhada. Je to stará hruška, ktorej chýba viac ako polovica kmeňa. Napriek tomu rok čo rok ďalej rodila ovocie, aj keď len také zakrpatené. Vždy som si myslela, že tento rok už poslednýkrát. Je tam dodnes, úplne rovnaká, aj po tridsiatich rokoch stále rodí tie svoje malé hruštičky. Dnes je už ohradená a nesie na sebe ceduľku “pamätný strom”. Jej vek sa odhaduje na 300 rokov.
Na záhrade bolo vždy veľa práce, chovali sa ovce, husi, slepice, kačice, králiky, pestovalo sa všetko možné a vzadu bol ešte dlhý ovocný sad. Bolo potrebné kŕmiť, zbierať vajcia, okopávať, zavárať ovocie.
Moja sestra prácu zvládala vždy hravo, nemala problém odniesť kôš plný dreva, alebo kopať zemiaky. Ja som nemala toľkú výdrž. Babička lamentovala: “Dana to je pracant, ale Andrea to je “taková městská Slověna”.
Nedožili sa už toho, že nakoniec som to práve ja, ktorá sa sem presťahovala, že sedávam pod orechom, ktorý už takmer 70 rokov poskytuje tieň záhrade, že zbieram a zaváram plody zo stromov, ktoré ešte oni zasadili a že to tu tak milujem.
Ani horká ďatelina a ani kefír mi veľmi nepomohli. Na dlhé cesty mám vždy zabalený Kinedryl, bez klobúčika na slnko nevychádzam a na ťažšiu prácu mám už synov, ktorí, našťastie, ani jeden nezdedili moju neduživosť.
Ďakujem za vaše milé priania
Andrejka, krásny článoček! Pozdravujem – Eva Bechná
Nádherný popis vzpomínek a pocitů…
Obdivuji Vás za odvahu svěřit světu Vaše úžasné osobní vzpomínky, velice rád budu číst další…
Veru krásne spomienky, prajem Vám veľa ďalších pokojných a krásnych chvíľ v záhrade, kde to máte tak rada.
krásne spomienky! vďaka za krásne zdieľanie :)