Keď sa narodili naše baby, zmenil sa môj pohľad aj na to, ako učiť. Nehovorím teraz o tom, že som sa už dokázala pozerať na deti cez oči mamy. Skôr som začala citlivejšie vnímať to, čo učím a ako učím. Nedokážem veci zmeniť systémovo, občas ma to pohltí a nedokážem sa s tým zmieriť. Snažím sa však na veci dívať skôr pozitívne a hľadať cestu. Občas si spomeniem na motto, čo sme si dali na maturitné oznamko: „Hoc sme len malou kvapkou v mori, buďme tou, ktorá sfarbí oceán.“ Ja už nechcem farbiť oceán, ale chcem mať vplyv na niekoho, kto to môže urobiť. Rozhodla som sa teda učiť trošku inak. Viem, že je nás takých viac, a som za to hrozne rada.

Dejepis učím ako rozprávku, príbeh, nútim deti pýtať sa a byť zvedavé. Aspoň si to tak myslím a ich spätná väzba ma v tom utvrdzuje. Nemám rada piatacky dejepis práve preto, že tam príbeh s dejom málo kedy nájdete. Blíži sa 8. máj a aj téma, ktorú doslova v piatackom dejepise neznášam. Má poetický názov ,,keď rinčia zbrane”, deti sa na ňu aj tešia, ja som ale vždy mala problém, ako ju odučiť.

Na trhu sa ale objavila nádherná kniha. Natrafila som na ňu len vďaka všetkým tým blogom o knihách, čo čítam. Väčšinou sú to knihy pre naše dievčatá, tentokrát som ale našla niečo pre seba: Vojna, ktorá zmenila Rondo. Poprosila som vedenie školy, aby mi ich kúpila aspoň do dvojíc. Keď knihy konečne dorazili, ani som nedýchala. Aj sa mi kolegyne smiali. Táto kniha je však zázrak. Iba vďaka nej som sa na hodinu o vojne tešila.

Vzala som deti do našej Čitárne, kam decká chodia buď počas vyučovania, ale čo je podstatné, priniesli si tam svoje knihy a chodia si čítať aj cez prestávky. Je to miestnosť, ktorá má špeciálnu atmosféru a deti sa v nej radi učia. Pracovali sme v skupinách, knihu sme čítali spolu, po skupinách, čítala som len ja, alebo len oni. Po každej dôležitej časti sme prestali a rozprávali sme sa. Veľkú pozornosť sme venovali prekrásnym a veľmi výstižným ilustráciám. Deti text i obrázky vnímali veľmi citlivo, diskutovali. Niektorí z nich, zvyknutí neobsedieť, ani nedýchali. Pre učiteľku priam zázračný moment.

Pri pracovnom liste sme sa ani veľmi nezdržali. Decká si tak zapamätali text i obrázky, že s vyplnením otázok nemali najmenší problém. Úžasné bolo, ako dokázali v hlavných hrdinoch nájsť svojich kamarátov i súrodencov, ako jasne sformulovali hlavné posolstvo, ako sa na chvíľu zamysleli aj nad tým, ako je to v ich mini komunite. Učiť čokoľvek cez knihu je niečo, čo by ste si mali skúsiť aj doma. Deti sa otvoria, vyjadria a vy sa možno dozviete niečo, čo ste o svojich deťoch ani netušili. Kniha vás núti s deťmi sa rozprávať, vidieť svet ich očami. Veľmi citlivo im ukazuje, čo je to zlo, aké následky prináša a čo treba robiť. Vedie ich k spolupatričnosti a spolupráci, k uznaniu inakosti, k tolerancii. Koľko dôležitých vecí pre dnešný svet.

Na najbližšej hodine si ešte vytvoríme červené maky, aby sme to mali komplet. Ja sa už teším na ďalšiu hodinu, tentokrát u deviatakov pomocou komixových kníh o komunizme.

Som v prvom rade mama a som na to hrdá. Keď som na svojich dvoch dievčatách videla, ako rýchlo plynie čas a ako rýchlo ony rastú, držala som foťák v rukách neustále, aby som zachytila každú maličkosť ich detstva. Vďaka tomu som sa zlepšovala a zlepšovala a dnes je fotenie detí, ich rodičov a budúcich rodičov tým, čo ma baví. mummadehomeschool.blogspot.com