„Chcem si dať rok prestávku od školy.“
S týmito slovami a maturitným vysvedčením v ruke som vošla do maminej kancelárie v posledný deň školy. Cítila som sa vycucaná školou. Akoby môj mozog už nevládal absorbovať viac informácií. Tiež som si nebola istá, ČO chcem vlastne študovať.
Hlásila som sa na štúdium fyziky, pretože ma fascinoval vesmír. Pri tom som úplne odignorovala fakt, že mám problémy s matikou. A tiež preto, že to bola roky predstava mojej rodiny a nakoniec aj moja. Základná škola → gymnázium → Mat-Fyz. To bola cesta, ktorou som mala kráčať. Nejako extrémne som sa nezaoberala svojimi schopnosťami úspešne doštudovať.
Moje vyhlásenie o prerušení štúdia spustilo vlnu protestov v celej rodine.
„Len pekne choď študovať, lebo potom sa ti už nebude chcieť a nepôjdeš vôbec.“
Tento dôvod som počula zo všetkých strán. A tak som išla. Vydržala som tam mesiac. Potom som to vzdala. Nevidela som zmysel v ďalšom márnení času, keďže z prednášok som nerozumela ani „mäkké F“. Začala som chodiť do práce. Prvej, druhej, tretej.
Práca a „skutočný život“ mi pomohli dozrieť. Zrazu som mala to, po čom som vždy túžila. Nemusela som chodiť do školy, nemala som domáce úlohy a nemusela som sa učiť na písomky. Hotový raj na zemi. Zistila som však, že to nie je až také ružové. Pretože z práce som nemohla len tak odísť, keď mi bolo zle. Ani PN som nemohla byť zakaždým, keď som ochorela. Mala som nadriadených, pri ktorých som si musela zahryznúť do jazyka a prehltnúť svoj vlastný názor – ak som nechcela prísť o prácu. Živila som samu seba, čo bolo na jednej strane veľmi oslobodzujúce, pretože som si mohla kúpiť, čo som chcela, ale aj veľmi zväzujúce, pretože život mi organizovala robota. A nakoniec som si vo februári opäť poslala prihlášku do školy a teraz študujem odbor, ktorý ma baví a napĺňa.
Napriek všetkým nepríjemnostiam, ktoré som za ten rok prežila, si stále myslím, že odchod zo školy bolo správne rozhodnutie.
Myslím, že za ten rok som sa naučila viac, než za všetky roky školy dokopy. Dospela som, spoznala samu seba a mohla som sa opäť pohnúť vpred.
Tým ti chcem len povedať, že zmeniť rozhodnutie je v poriadku. Je v poriadku zisťovať, kto si a kam chceš smerovať. Je v poriadku robiť chyby a poučiť sa z nich. Poznám veľa ľudí, ktorý na sklonku života ľutujú, že neurobili veci inak. Preto chcem skúšať veľa ciest, aby som mohla vedieť, že raz neoľutujem tú, ktorou kráčam. A na to je správny čas teraz. Kým nemám záväzky a som dostatočne flexibilná.
Aké rozhodnutie ste zmenili vy? A zmenili by ste nejaké, keby ste mali možnosť?
Rada si prečítam vaše komentáre.
fotografia: pixabay