Začiatkom roku 2006 som dostala od mojej kamarátky Kim denník. Darovala mi ho aj s venovaním. Napísala mi ako našla tento denník, keď bola v Spojených štátoch a myslela si, že by to bolo skvelé miesto, kde môžem vyjadriť svoje myšlienky a modlitby a sledovať ako fungujú v mojom živote. Tiež jeden taký denník má a je to super.
A tak som začala písať svoj denník …
Keď som počula o seriáli, ktorý sa volá The Good Wife (Dobrá manželka), naivne som si myslela, že naozaj bude o manželstve, a že sa z neho, ako mladá manželka, budem môcť niečo naučiť. Nemohla som sa viac mýliť (#totalspoileralert)
Vyrastala som na vode a všetky letá som trávila v malom pobrežnom meste v Michigane. Od rána do večera sme behali po plážach, vyhrievali sa na slnku a zbierali sme čučoriedky, až kým sme nemali zafarbené prsty. Pred večerou sme na verande lúpali klasy sladkej kukurice a chytali raky so žuvačkou, zatváracími špendlíkmi a motúzom a predávali sme ich po desať centov obchodu s návnadami.
Priznám sa vám, historické filmy veľmi nemusím. Letopočty a korunované hlavy mi príliš nevoňajú. Ale tento britský osemdielny seriál sme celá rodina očakávali každú nedeľu počas apríla a mája ako na tŕni. Na obrazovku ju priniesla STVčka.
Keď po prvýkrát privediete domov vášho partnera, často sa medzi ostatnými spomienkami na detstvo zrazu ocitne fotoalbum. A vy už s istotou viete, že ho vaša rodina opráši. Sedíte na gauči a tvár si schovávate do dlaní, keď tak pri listovaní v albume natrafíte na fotku, kde ste urobili niečo smiešne vo vani, keď ste mali dva.
Pomysleli ste si niekedy, aké ste mali šťastie v porovnaní s tým, ako vyrastajú deti dnes?
Minulý rok sme boli na 4 dni v Londýne. Výlet dopadol nad naše očakávania. Európske metropoly ponúkajú možnosť požičať si bicykel, čo turistom umožňuje v krátkom čase vidieť z mesta omnoho viac, ako keby sa mal po meste túlať peši. Londýnske parky ma očarili, možnosť bicyklovať sa po okolí ešte viac. Aj s obmedzeným rozpočtom a časom sa dá vidieť veľa. S manželom máme šťastie, že máme kamarátov roztrúsených po celej Európe, takže o ubytovanie sme mali v Londýne postarané. Tento rok sme sa rozhodli navštíviť Paríž.
Jolanka nebola žiadna krásavica. Vekovo trocha za zenitom, váha poriadne nad normál a na očiach tzv. „jogurťáky“, okuliare so silnými dioptriami, ktoré jej deformovali už tak drobné oči. Vlastne vyzerala celkom smiešne, keď sme sa s ňou stretli v jej kráľovstve, pokladničnom ostrovčeku jedného veľkého obchodného domu. Na neposednej brčkavej hrive sedela biela papierová čiapka, akú nosievajú pracovníci v pohostinstve.
Môj najstarší syn odjakživa priťahuje problémy. Je to téma číslo jeden v našej rodine. Zakaždým, keď môj muž príde z roboty, si svojho syna ,,predvolá“ a už aj idú opravovať prípadne hľadať všetko, čo ,,sa“ počas dňa pokazilo, stratilo alebo premiestnilo. Často sú to chýbajúce nožnice, niekedy aj tie záhradné, nožíky, papiere, lepidlá, perá a ceruzky, ako aj šnúrky, špagáty. No miznú aj myšky od počítača, káble, baterky, skrutkovače a čo ja neviem, čo všetko ešte.
Koža mi vonia slnkom, vlasy mi voňajú trávou.
Milujem leto.
Vonku prší a dážď pomaly zmýva leto z okien a vytláča ho z ovzdušia.
Ale keď zatvorím oči, stále ho cítim, som ho plná.
V mysli skladám úlomky leta.
Ja som taký zvláštny prípad, rada varím na dovolenke. Lebo mám na to dosť času (teda ak trávime dovolenku niekde pri mori, či aspoň u babky) a nevydržím dlho niekde vylihovať. Tiež preto, lebo s nami zvyčajne trávi čas aj iná rodina a ja sa rada predvádzam a nakoniec aj preto, lebo nemusím. Moja rodina (čo sa jedla týka) je dosť nenáročná a keď na to príde, tak si dá pokojne na obed pár plátkov melóna a na večeru skočíme na pizzu. Takže varenie pri mori je pre mňa relax, výbuch kreativity a čistá vášeň.
V kultúre, ktorá silno presadzuje spoločenské ideály a identity, môže naša rodina rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť vývoj našich snov a hodnôt.
Napriek tomu, pre niekoho rodina predstavuje citlivú tému kvôli znepokojujúcej minulosti. Nezhody nevyhnutne vytvárajú tak krátkodobý ako aj dlhodobý konflikt, keďže v hre je rad osobnostných rozdielov. Rany z nášho detstva ovplyvňujú naše rozhodovanie a aj to, ako vnímame samých seba.
Keď sme sa zverili priateľom, že sa chystáme navštíviť Izrael, tak prvá ich reakcia bola: “A nebojíte sa?” Rovnakú otázku som potom dostala opakovane od ďalších ľudí, až ma to znepokojilo. Nie, netreba sa báť, treba len rešpektovať ľudí, ktorí tam žijú, vybaviť sa na horúce púštne podnebie a zvyknúť si na všade prítomných ozbrojených vojakov a čudné postavičky ortodoxných židov.
Vyrástla som v relatívne veľkej rodine. Mala som troch bratov, no iba jednu sestru. A aj s tou sme boli odjakživa akýmisi protipólmi. Ona trávila čas s našimi dvomi sesternicami, ja s bratom a dvomi bratrancami. Ona bola maličká, ja veľká. Ona v pokoji presedela niekoľko hodín, ja som sa nezastavila asi ani v noci. Keď robila koláčiky, každému jednému venovala náležitú pozornosť a urobila z každého umelecké dielo. Ja som zase všetko rýchlo nacápala, no stihla dvakrát toľko.
Na deň, kedy som dostala vodičský preukaz len tak ľahko nezabudnem. Potom, ako som (priznávam) neurobila prvú skúšku, boli víťazstvo a pocit novoobjavenej slobody presladké! Cestou z dopravného inšpektorátu si môj otec sadol do sedadla spolujazdca mojej malej Toyoty Corolly 2001 a prikročil k tomu, aby mi dal rady pre začínajúcich vodičov.
„Victoria, nikdy nedovoľ, aby ti palivomer hlásil prázdnu nádrž. V momente, keď budeš mať polovicu nádrže prázdnu, choď na benzínku a naplň ju doplna.“
Všetci vieme, že Tinder (najviac populárna internetová zoznamka vo svete) má dlhú históriu v tom, že sa vďaka nemu ženy cítia strašne. Celé to presúvanie vľavo a vpravo je dosť trápne, ale úprimne si myslím, že najhoršie je to, že Tinder dáva priestor tým najhorším chlapom.
Tento článok je druhá časť série. V predchádzajúcej časti, môžete nájsť tu.
Šťastní ľudia sú naozaj veľmi cieľavedomí. Ak chcete kráčať v ich šľapajach, tu sú ďalšie užitočné zvyky, ktoré môžete zakomponovať do svojho života:
Žite v prítomnom okamihu.
Keď premýšľame o šťastí, zvyčajne máme na mysli veci, ktoré nám prinášajú bezprostredné potešenie—vynikajúce jedlo, obľúbená kniha alebo oddych na pláži. Takéto potešenie nám prináša šťastie, ale iba dočasné. Nedávne štúdie ukázali, že skutočné šťastie alebo spokojnosť so životom fungujú trochu inak.
Od malička rada píšem. Ako ranná teenagerka som dokonca písala romány. Romantická duša ovplyvnená televíznymi seriálmi, nenaplnenými túžbami a tajnými platonickými láskami som sa ponárala do svojej fantázie a tvorila. V papiernictve som si kúpila písanku so širokými riadkami a pustila sa do práce. Štylistika prvých noviel bola na úrovni scenára: jednoduché vety, sem tam priama reč, občas ľahký popis scény a nejaký ten pohyb, aby sa nepovedalo. Nikoho som nenútila, aby to čítal, bolo to iba moje tajomstvo, môj svet, ktorý mi robil radosť.
Naozaj nepoznám nikoho, kto by nemal rád prírodu a úmyselne ju poškodzoval. Sme súčasťou nášho ekosystému, či si to viac alebo menej uvedomujeme. Ľudia odpradávna žili v harmónii a vzájomnej symbióze s prírodou, chránili ju, zveľaďovali a zároveň v nej nachádzali odpočinok a útočisko.
Poznáte túto situáciu. Boli ste spolu už na piatom rande, dobre ste sa bavili, ale aj tak z toho nemáte dobrý pocit. Napriek tomu, že on je všetkým, čo by si žena mohla priať a vaša mama, priateľky a kolegyne si myslia, že je pre vás „perfektný”, vy nesúhlasíte a rozmýšľate ako z toho von. A čo najrýchlejšie. Alebo aspoň skôr, než to bude vážne.
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať