Z nášho veľkého sveta som toho ešte veľa nevidela. Áno, žijem v inej krajine, než je krajina môjho narodenia a možno som toho vlastne aj videla viac ako priemerný človek. Ale miesta, ktoré som videla a na ktorých som bola, sú pekné. Mám na ne milé spomienky. Sú to miesta, ktoré máte na zozname tých, ktoré chcete vidieť predtým, než zomriete. 

Avšak, čím dlhšie žijem na jednom mieste, tým viac sa mi tento svet zmenšuje a tým pohodlnejšie sa v mojom svete cítim.

Tento svet je väčší než zoznam vysnívaných miest. Je plný aj takých miest, ktoré si nikto neželá navštíviť. Neznamená to, že neexistujú, ani to neznamená, že by sme o nich nikdy nemali rozprávať len preto, že ja som sa s ich problémami nikdy nestretla.

Dnes vás chcem vziať na miesto, kde som ja fyzicky osobne nebola, ale keď som o ňom čítala cez oči mamy, ktorá tam bola, zmenilo ma to a naučilo ma to niečo viac o tomto svete. Títo chlapci a dievčatá sú niekoho deti. Niekomu patria. Majú meno. Sú poznaní. Aj keď je veľmi ťažké tomu veriť, dokonca aj v tomto je krása. Krása v tomto príbehu prichádza v podobe nádeje. Pretože nakoniec, niekedy je nádej všetko, čo máte. ~Kim Shepperson

Ozbrojenci ( alebo „bouncers“ ako ich Keňania volajú) nás sprevádzali klesajúcim chodníkom do Matharského údolia, jedného z najväčších slumov, kde žilo približne 800,000 ľudí na území pokrývajúcom 2 míle.

Žlč naplnila moje hrdlo pri pohľade na stoky a pri zapáchajúcej pokryvenej ľudskosti.

Popri tom ako sme v skupine kráčali rýchlym krokom, tiché slzy mi zaplavili tvár. Bolo nám povedané nech sa odtiaľ vytratíme tak rýchlo ako sa len dá. Nemali sme povolené žiadne fotenie

(až na našu profesionálnu fotografku Keeley, ktorá fotila spoza kabáta).

Nemám slov, ktorými by som opísala to, čo dnes videla. Tieto veci by som si nevedela predstaviť ani vo svojej najdivokejšej fantázii. Bolo to niečo temné a zotročujúce. Diabolské a hrozivé. Deti vyzerali tak choro a zúbožene. Životné podmienky neboli  vôbec vhodné pre život.

Matharské údolie je pekelnou dierou.

Je plné mladých prostitútok, sirôt, desivej pornografie a extremného násilia. Užívanie drog, rôzne závislosti a alkoholizmus sú tu bežné. Medzinárodný projekt „Compassion International“ je rozbehnutý v kotli tohto slumu. Kráčali sme v totálnej špine. Musela som si prikryť nos a ústa, aby ma prestalo napínať.

Videla som toľko beznádeje. Kde je v tomto Boh? Ako to mohol dopustiť?

Keď sme prišli k bráne začala som plakať až stonať. Tak mi odľahlo, keď sme prišli na bezpečnejšie miesto. Okamžite som si všimla, že deti z Compassion vyzerajú inak. Zbadala som niečo, čo som nikde v tomto údolí nevidela, bola to nádej.

V projekte je zahrnutých približne 300 detí. Jedny nám krásne spievali, iné predviedli scénku. Vo všetkých projektoch organizácie Compassion, ktoré sme navštívili som našla neuveriteľne talentované deti v najhorších životných podmienkach.

Bola to nádhera vystupujúca z popola.

Vošli sme do domu jedného zo spievajúcich chlapcov. Volá sa Vincent! Žije v domácnosti, ktorej hlavou je dieťa – čo v Keni znamená, že Vincent je úplnou sirotou zastupujúcou brata, otca aj mamu. Prišiel o rodičov, keď mal 8 a teraz má 18.

Ľudia z Compassion ho našli a zachránili. Dali mu prácu roznášača jedla, aby sa tak mohol postarať o svojho brata. Vincentov domov bol jedným z najpatetickejších aké som kedy videla. Bol ako navlhnutá tmavá špajza. Keď sme sa rozprávali kvapkala na nás voda. Nebola v ňom žiadna elektrina a tečúca voda. Domáce úlohy si robí pri malej petrolejke.

Keď sme sa ho opýtali na bežný deň, povedal toto: “ Vstanem o štvrtej, potme sa pripravím do školy, potom zobudím môjho brata a ten sa pripraví do školy. Odprevadím ho a potom kráčam hodinu a pol do školy a toľko aj späť. Prídem domov o pol siedmej večer, s jedlom zo školy pre mňa a brata. Urobím si úlohy pri sviečke a potom sa to všetko opakuje”.

Spýtala som sa ho, „Bojíš sa?“ Povedal, že predtým áno, ale už nie, lebo našiel Ježiša. „S Ježišom sa nebojím.“

Každý plakal. Žasli sme nad týmto chlapcom, samom na tomto svete, odvážnom a silnom nasledovníkovi Pána Ježiša Krista. Usmial sa, keď sme sa ho opýtali, čo robí rád vo svojom voľnom čase. Zašepkal, že rád spieva. Sociálny pracovník z Compassion ho požiadal, aby zaspieval pieseň, ktorú zložil.

Dnes som bola v pekle.

Ale našla som tam Ježiša, ktorý uprostred toho všetkého pomáha Vincentovi a jeho priateľom nájsť cestu von.

Aj teraz, po dvoch hodinách toho, čo som späť, v prostredí hotela, som stále v šoku. Nikdy nezabudnem na zápach a obrazy z Matharského údolia.

Navštívili sme päť deti z projektu, ktoré potrebujú sponzora a je tam nespočetne veľa podobných v susediacich oblastiach. Dnes som videla, čo robí Compassion, ako zachraňuje deti z pazúrov smrti a dáva im život.

Chcela by si sa aj ty zapojiť a podporovať jedno z týchto detí?

Preložené z blogu: „Today I went to hell,“ od autorky Kristen Welsch preložil s povolením od Jarmila Šimonová

Jedna z našich autoriek Žanka Lachová pracuje v slovenskej kresťanskej nadácii, ktorá podporuje deti v Keni cez program adopcie na diaľku.

Ak máš záujem pomôcť a nevieš kde a ako začať, môžeš ju kontaktovať cez www.malaika.sk.