Tento článok nebude o rodičovstve, ani o vzťahoch, kuchyni, zásnubách, či o živote nevydatej ženy. Vezmem ťa v ňom do prírody. Trošku si oddýchnuť od každodennosti života. Vezmem ťa na jeleniu ruju. Prekvapená?

Je to vraj zážitok. Koncert sólistov. Avšak v skutočnosti to je súboj sily. Jelene vyhľadávajú miesta, odkiaľ ich najviac počuť, aby tak prípadným sokom v láske dali vedieť, komu patrí územie a jelenice. Ak sa jeleňovi postaví na odpor iný jeleň, na rad príde ich parožie, strhne sa súboj. Víťazovi patrí všetko.

My sme sa však v poslednú septembrovú sobotu nešli pozrieť na súboj, to by bolo príliš nebezpečné. Išli sme si vypočuť ručanie.

Autá sme nechali kúsok za dedinou a poriadne naobliekaní sme sa čo najtichšie presúvali na osvedčené miesto. Z tej tmy sa mi točila hlava. Chvíľu som vôbec nevidela, kam stúpam. Keď sme vyšli na lúku, trošku sa rozjasnilo. Obloha bola plná hviezd a mliečna dráha sa nám ukázala v plnej svojej nádhere. Neprišli sme tam však kvôli nej.

„Vyzerá to zle“, zaznel šepot do noci.

Nastražila som uši, ale nepočula som vôbec nič. Asi práve preto to vyzerá zle. „Hm, ešte tu nie sú. Určite však prídu. Určite.“ Nepripúšťala som, že by sme ich nemohli počuť.

„Naposledy bol ten jeleň od nás len na 50 metrov!“ Zatajila som dych pri tej predstave. Sadla som si na karimatku do trávy k ostatným a oprela som sa o bal sena.

A počúvala som. V momentoch, keď sa nikto nehýbal, sa v diaľke ozývalo ručanie.

„Ešte kúsok bližšie, pán jeleň, prosím. Príď ešte kúsok bližšie!“

Minúty plynuli a zvuk slabol. Stále sme však čakali. Začínala mi už byť zima, ale práve vtedy Pajči priniesol extra mikinu. Och, ako dobre!

Intervaly medzi jednotlivými ručaniami sa predlžovali, až nastalo ticho. Nepomohlo ani to, keď sme zašli hlbšie do lesa. Namiesto očakávaného ručania, bolo počuť iba naše kroky. Jelene si dnes večer zjavne vybrali iné miesto.

Blížila sa polnoc, a tak padlo rozhodnutie ísť domov. Tí, ktorí už mali možnosť počuť jelene ručať v plnej sile, boli sklamaní. A my ostatní, čo sme na ruju šli po prvýkrát, sme boli radi, že sme počuli aspoň niečo. Z rozprávania druhých sme však vedeli, že „to nebolo ono.“

Nemáš niekedy podobný pocit aj zo života? V niečo dúfaš, na niečo sa tešíš, ale ono sa to nakoniec rozplynie v neurčitej tme? Neukončená škola. Zlomené srdce. Neprichádzajúce tehotenstvo. Maličký hrobček na cintoríne. Ľahostajné tváre pri rodinnom obede. Rozvodové papiere v rukách. Diagnóza od lekára. Zvláštna, ťažko definovateľná prázdnota dní. Otázky znejúce do prázdna. Srdce, ktoré už nič necíti.

Čo s takými ozvenami, ktoré prinášajú len sklamanie? Čo s nádejami, ktoré ostanú nenaplnené? Aj tebe sa niekedy zdá, že ťa život obchádza? Že sa ti vyhýba? Že všetko, čo dostaneš, je len vzďaľujúca sa ozvena a skutočný zážitok poznáš len sprostredkovane cez rozprávanie druhých?

A čo keď to je úplne inak? Čo ak je niečo, čo sa ti nevzďaľuje? Čo ak naozaj existuje niekto, kto k tebe prichádza veľmi blízko?

„…toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“, znejú slová Ježiša Krista do tichej tmy tvojho života.

„Ja som prišiel, aby si mala život, a to v hojnej miere”, hovorí a dáva ti tak pevnú nádej. Život ťa nemusí len obchádzať, ak…

„…budeš ku mne volať, keď prídeš a budeš sa ku mne modliť, vypočujem ťa. Budeš ma hľadať a nájdeš ma, lebo ma budeš hľadať celým svojím srdcom. Dám sa ti nájsť.“

Boží hlas sa nevzďaľuje v tme. On ťa nenechá samú triasť sa v chladnej noci.

Ak ho budeš hľadať, neodídeš sklamaná. Dá ti viac než len naplnenie tvojich očakávaní. Ďaleko ich prevýši: dá ti sám seba.

Hľadaj Ho… a napokon to bude krásne stretnutie teba s Ním.