Ako mladšia som nikdy nerozumela tomu, prečo bola naša babka ochotná stráviť dlhé hodiny pri hrncoch- vyváraním, vypekaním – vždy, keď sa mala zísť väčšia časť rodiny. Niekedy už dva dni dopredu piekla rôzne druhy koláčov. V deň oslavy často stála pri sporáku od skorých ranných hodín (niekedy už od 5). Nedávalo mi to zmysel. Toto sa jej chce robiť? Ja by som si oveľa radšej pospala a začala až neskôr. A vôbec by som nevarila toľko rôznych druhov jedál.

Tiež som nechápala, ako každú chvíľu odskakovala od stola, aby priniesla niečo, čo chýbalo alebo aby doplnila už zjedené druhy jedla. Často sa potom stávalo, že vlastný tanier polievky dojedala, keď mali všetci už takmer dojedené druhé jedlo. Nehovoriac o tom, koľko riadu sa nakopilo v kuchyni. Taniere, misy, tácky, poháre, príbory, hrnce, pekáče. My mladšie generácie sme zväčša utekali preč, len aby nám to nedali umyť a odkladať.

V posledných rokoch som však objavila čaro okamihov, keď sa môžem o niekoho postarať ja. Keď doma navarím obed, napečiem a môžem pohostiť návštevu. Vôbec mi nevadí riad, čas ani úsilie, ktoré na to vynaložím. Práveže ma teší, že môžem poslúžiť iným. Ľuďom, ktorí sa dlhé roky a aj teraz starajú o nás. Celý život varili deťom, manželovi, vnúčatám. Dnes už sama behám do kuchyne a k stolu, sledujem či nič nechýba, umývam riad… Aby som ich odbremenila a z vďaky za veľkú lásku.

Našla som v tom veľkú radosť a krásu. Nemám problém stráviť pri hrncoch dlhé hodiny. Lebo viem, že tým ľudí poteším. A celý ten čas, ktorý tomu obetujem, má zmysel.

Je mi jasné, že toto moje občasné úsilie nie je nič v porovnaní s každodenným varením a starostlivosťou, no so všetkým treba niekde začať. A určite je lepšie mať rád to, čo robím, než to brať ako bremeno, pretože ako moja babka hovorieva: „Keď varíš s láskou, aj to jedlo chutí lepšie.“

Našli ste toto čaro v starostlivosti o iných aj vy? Čo máte na týchto veciach najradšej? Rada si prečítam vaše komentáre.