Brácho stál predo mnou s tým záhadným úsmevom feťáka, ktorý si to práve šľahol. Čakala som čo z neho vypadne a je to tu: ,,Čakáme dieťatko.” No nazdar, podľa jeho výzoru som vedela, že si ani trošku neuvedomuje, čo ho čaká. A to ani napriek tomu, že videl vyrastať svojich troch divých synovcov. Prečo si každý myslí, že u nich to bude iné, že ich dieťa bude spať celú noc, všetko pekne spapká, nevyplácne sa do prvej a jedinej mláky v okolí 5 kilometrov, nepočurá sa do gatí počas detského predstavenia svojho brata, pekne sa podelí so svojimi hračkami na detskom ihrisku namiesto toho, aby práskol lopatkou do hlavy chlapčeka, ktorý sa trošku viac priblížil k jeho autíčku, nebude trhať pavúkom nohy a nosiť tajne domov dážďovky.

Ale čo naplat, ja som nebola iná. Pamätám si, ako sa predo mnou vo vzdore raz hodilo na zem nejaké dieťa a vravela som si: ,,Tak toto MOJE dieťa robiť nebude.” Ha ha! Ani nie o dva roky som odliepala z chodníka vlastné dieťa, ktoré ani za svet nechcelo ísť domov spať, lebo chcelo ešte pochovávať do piesku mravčekov.

Rodičovstvo je ako recept na liek: Rok nebude chodiť, potom bude chodiť, v pol roku začne chytať veci a stále viac bude chytať veci, v roku a pol začne hovoriť. Fakty. A potom sú tam takými miniatúrnymi písmenkami napísené vedľajšie účinky, čo nikto nečíta: Len čo začne chodiť tak zdrhne akonáhle chvíľku nedávate pozor, len čo začne chytať tak zničí všetko, čoho sa dotkne a maľovať môžete každého pol roka, len čo začne hovoriť tak papuľuje alebo sa mu zapáči zrovna slovíčko, ktoré ste nechtiac vypustili, keď ste si priškripli prst do šuplíka. Rodičovstvo je tá najväčšia búda, ktorú kto na nás ušil. Hneď si začnete viac vážiť vlastných rodičov. Zrazu som pochopila to mamine ,,však počkaj…”.

Ale nebudem bráchovi vysvetľovať, že keď sa ten drobček narodí, tak sa jeho životom preženie tornádo, že prakticky zmizne akýkoľvek voľný čas, vlastne tento pojem na niekoľko rokov úplne vyškrtne zo svojho slovníku. Rovnako ako výraz ,,vlastné potreby.” Potreba spánku, ticha, poriadku a času pre seba sa stanú neexistujúcimi pojmami. Zostane len jedna potreba, ktorú si musíte urgentne vykonať a aj to s dieťaťom na kolenách.

Nebudem mu predsa hovoriť: tak kámo, odteraz zabudni či je sviatok alebo piatok, noc alebo deň, aj tak nebudeš spať. Tvoja vysoká škola ako aj všetky doterajšie skúsenosti ti budú prakticky k ničomu. Každý deň bude výzva.

Jediné čo mu môžem poradiť je, že odteraz bude potrebovať veľkú dávku humoru, ale naozaj veľkú, aby sa z toho nezbláznil. A ak si moju radu dobre zapamätá, tak sa veľa nasmeje. My sa už smejeme 16 rokov. A bol to vcelku zábavný čas.