Sedím na nemocničnom lôžku, kde leží moja svokra. Pozrie sa na mňa láskyplným pohľadom a natiahne ku mne ruku. Chytím ju a počas celej návštevy ju hladkám. Je ako moja druhá mama. Slovo svokra sa u nás vôbec nepoužíva, je to proste babička. Prežíva ťažké obdobie choroby a mne pichne pri srdci vždy, keď si na ňu spomeniem. Stále sa nám ospravedlňuje, že nám „toto“ urobila. A ja ju úprimne uisťujem, že jej rada akokoľvek poslúžim. Pritom myslím na naše spoločné začiatky.
Bolo to už dávno, čo sa mi dostala do ruky kniha od Stephena Coveyho, Sedem zásad pre šťastný rodinný život. V tom čase som už niekoľko týždňov trčala v nemocnici, a tak som mala nekonečne veľa času vysporiadať sa s touto pomerne hrubou knihou. Téma knihy ma zaujala nielen preto, že každý túži po šťastnom rodinnom živote ako po tom najlepšom, čo sa vám v živote môže prihodiť, ale aj preto, lebo na ceste bolo moje tretie dieťa a to už začínala byť vcelku poriadna rodina.
Po nekonečnej dobe sa mi dostalo veľkej výsady – manžel ma pozval cez obednú prestávku aj so synom do reštaurácie v meste, po ktorej nasledovala prechádzka jesenným mestom.
Tá zmena ma skutočne potešila. Príjemná atmosféra, elegantná výzdoba, milé tváre. Ruch a dynamika nepôsobili na mňa skľučujúco, práve naopak. Stretla som pár známych, úplne som ožila a spomínala na časy, keď sme cez obednú prestávku chodili s kolegami do mesta… raz darmo, my ženy potrebujeme občas zmenu.
Dnes som cestovala vlakom domov. V otvorenom vozni nebol skoro nikto okrem mňa a väčšej skupiny Rómov.
Pracovala som na úlohe do školy, keď ku mne pribehol malý rómsky chlapec a chvíľu sa na mňa pozeral. Pozdravila som ho, na čo sa rozbehol naspäť za mamou. O pár minút prišiel naspäť aj s ňou a so sestrou. Chvíľu na mňa pozerali. Spýtala som sa ich, ako sa majú a kam cestujú. Mama ich len trochu nabádala, nech mi niečo odpovedia.
Stojíš pevne, alebo sa nechávaš ovplyvniť mienkou iných?
Počuli ste už o tom? A vraj to tak má byť. Aby matka príliš nerozmýšľala nad tým, čo má robiť, ale konala inštinktívne. (To len na úvod… aby sme sa správne naladili ;))
Prechádzam archívom článkov na blogu, spomínam si na tie, ktoré ma pobavili, inšpirovali alebo nejakým spôsobom podráždili… Som si istá, že to všetko sú emócie, ktoré patria k dobrému blogu.
Spomínam si aj na článok, ktorý som písala pred viac než tromi rokmi ako čerstvá mamička. Čítam ho a rozmýšľam, koľko mám ešte času, kým sa preberie dieťa č. 2. Má pár týždňov a ja som opäť niekde tam, kde som bola pred tými tromi rokmi. Vlastne nie. Som trochu inde.
Lietadlo sa pripravovalo na pristátie. Cez okienko som zahliadla krajinu podo mnou, tak inú ako tú, z ktorej som pred 15 hodinami odlietala. Opúšťala som zasneženú mrazivú krajinu, teraz som pristávala v horúcej Afrike. V AFRIKE. Musela som si to pre seba znova opakovať, aby som tomu uverila. Pristávali sme v Juhoafrickom Johannesburgu. Chystali sme sa tu stráviť Vianoce s mojou sestrou a jej rodinou, ktorá tu už žije 20 rokov. Áno, už 20 rokov jej dlžím túto návštevu a dôvod, prečo som to tak dlho odkladala je veľmi pragmatický. Buď som rodila alebo kojila alebo sme stavali dom či splácali hypotéku. Moja sestra si Južnú Afriku pre život vyslovene nezvolila, ale zvolila si za manžela Juhoafričana, a preto sa tu ocitla.
Počas tohto leta som na potulkách svetom stretla Kristínu, alebo radšej Christinu, keďže je z Ameriky. Ako ju opísať?
Vekovo niečo málo po tridsaťpäťke, energické vystupovanie, veselá povaha. Ako sama o sebe hovorí, je šťasne slobodná a slobodnou chce aj zostať. Väčšinu svojho dospelého života strávila v zahraničí na rôznych misiách. Najdlhšie sa zdržala v Kambodži /8 rokov/, kde sa stala matkou.
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať