Môj africký denník

Lietadlo sa pripravovalo na pristátie. Cez okienko som zahliadla krajinu podo mnou, tak inú ako tú, z ktorej som pred 15 hodinami odlietala. Opúšťala som zasneženú mrazivú krajinu, teraz som pristávala v horúcej Afrike. V AFRIKE. Musela som si to pre seba znova opakovať, aby som tomu uverila. Pristávali sme v Juhoafrickom Johannesburgu. Chystali sme sa tu stráviť Vianoce s mojou sestrou a jej rodinou, ktorá tu už žije 20 rokov. Áno, už 20 rokov jej dlžím túto návštevu a dôvod, prečo som to tak dlho odkladala je veľmi pragmatický. Buď som rodila alebo dojčila alebo sme stavali dom, či splácali hypotéku. Moja sestra si Južnú Afriku pre život vyslovene nezvolila, ale zvolila si za manžela Juhoafričana, a preto sa tu ocitla.

Juhoafrickou republikou končí Afrika, ďalej už vedia cesta len na more a do Antarktídy.
Táto bývalá britská kolónia patrí tiež k najväčším svetovým producentom vína, leží pod ňou tretina svetového zlata a ložiská diamantov. Je to jedna z najvyspelejších a najbohatších štátov Afriky s mnohotvárnou etnickou a kultúrnou mozaikou obyvateľov hovoriacich jedenástimi oficiálnymi jazykmi. Asi preto bývalý prezident Nelson Mandela, svoju krajinu pred rokmi označil za „dúhový národ“, pretože typický Juhoafričan vlastne neexistuje.
Je to nádherná krajina, zároveň však čelí nevyriešeným otázkam rasovej neznášanlivosti, vysokej kriminality a vysokej infikovanosti vírusom HIV. Kriminalita je asi najzávažnejším problémom. Zrejmým prejavom je obrovské množstvo alarmov, vysokých stien a elektricky kontrolovaných brán. Policajti a často aj občania otvorene nosia zbrane. Juhoafrická republika roky vyznávala politiku apartheidu a rasovej segregácie, za čo si vyslúžila svetové odsúdenie. Rastúci medzinárodný tlak prinútil Južnú Afriku svoju politiku apartheidu v 80. rokoch zmierňovať. Nástupom Nelsona Mandely do prezidentského úradu v r. 1994 bol apartheid definitívne odstránený.
Po skončení apartheidu dramaticky vzrástla kriminalita. Johannesburg bol koncom
90. rokov jedným z najnebezpečnejších miest na svete. Po prijatí tvrdých bezpečnostných pravidiel sa zdá, že sa kriminalita začala znižovať.

Na letisku sme strávili ešte hodnú chvíľu kým sa nám podarilo prejsť cez kontroly. Trochu som si pripadala ako zločinec, keď nám snímali odtlačky prstov, fotili tvár, kontrolovali víza. Deti museli mať dokonca úradne preložené rodné listy. Južná Afrika je nádherná krajina, na čo som si ale do konca pobytu nezvykla, boli domy obohnané vysokým múrom, a k tomu ešte ostnatým alebo elektrickým drôtom, ako ochrana pred kriminalitou. Bol to smutný pohľad.

Z Johannesburgu sme sa vydali na východné pobrežie k Indickému oceánu do Santa Lucie. Hnedá rieka plná hrochov a krokodílov sa tam vlieva do mora. A v noci, keď padne tma, hrochy vyliezajú do ulíc, tabule vás všade varujú pred týmto krásnym, ale veľmi nebezpečným zvieraťom. Rozhodli sme sa však preskúmať, či to tak naozaj je a v noci sme nastúpili do auta, pomaly sa viezli tmavými uličkami a hľadali hrochov. A naozaj, videli sme ako sa jeden hroch veselo pasie kúsok od cesty. Ráno sme podľa hrošieho lajna videli ako blízko boli od nášho domu.

Na ďalší deň sme sa vydali do zvieracej rezervácie Hluhluwe. Opäť tabule varujúce nás pred vystupovaním z auta, pred slonmi, ktoré nie sú veľmi priateľské. Autá sme mali zamknuté, pretože levy sú tak šikovné, že si vedia otvoriť dvierka. Videli sme niekoľko byvolích stád, obrovské slony a nosorožce, prasa bradavičnaté, dotieravé opice, dávali sme prednosť korytnačke, a keď sme narazili na stádo žiráf a zebier, tak som si myslela, že už nič lepšie nás nemôže stretnúť. Keď sme si chceli oddýchnuť a najesť sa, mohli sme využiť kempy uprostred parku obohnané bezpečnostným elektrickým plotom. Postupovali sme pomaly, pretože kvôli zvieratám je tu povolená len malá rýchlosť. Dostali sme sa na prašnú cestu, kde boli vysoké stromy a žiaden výhľad, vravela som si, že tu nič neuvidíme. Pred nami bolo auto mojej sestry, šoféroval ho jej manžel Pierre. Náhle zastavil. A vtedy sme uvideli na ceste stáť obrovského slona. V aute vznikla panika. Slon bol našťastie obrátený chrbtom k nám a postupoval dopredu. Pred ním cúvalo auto. Pomaly sme ho nasledovali a držali si odstup tak 100 metrov. Každú chvíľu sa slon obzrel a kontroloval, či sme za ním. Za nami pribudli ďalšie dve autá, čo nebolo ideálne v prípade potreby rýchleho cúvania. Jedno auto sa nás rozhodlo predbehnúť, zjavne nevedelo prečo brzdíme premávku. „Je tam slon“, vysvetlila som mu, “ ale pokojne choďte pred nás“. Chlapík sa len zasmial, zavrtel hlavou a zaradil sa bezpečne za nás. Keď slon zašiel za zákrutu a stratil sa nám z dohľadu, radšej sme mu dali náskok, aby sme ho náhodou neprekvapili v blízkosti. Pomaly sme sa približovali k zákrute, dovidela som na kúsok cesty, ktorá bola prázdna, ale Pierre stál. Nechápala som, prečo nepostupuje, keď slon evidentne bol už ďalej. Náhle vyštartoval a môj manžel vyštartoval za ním. Až vtedy som zistila, prečo váhal, slon tam bol, stál vedľa cesty za stromom a z môjho pohľadu ho nebolo vôbec vidieť. Prechádzali sme okolo neho tak na tri metre. Všetci sme jačali a kričali: „Je tu, ten slon je tu, rýchlo dupni na to!“ Prefrčali sme okolo neho. Po chvíli sa na mňa manžel obrátil s úsmevom: „Tak, a ty si si myslela, že tu už nič neuvidíme.“

Na druhý deň bolo chladnejšie, vybrali sme sa na loď sledovať krokodíly a hrochy. Rieka bola hnedá a nepriehľadná, každú chvíľu sme narazili na skupinu lenivo čvachtajúcich sa hrochov. Boli roztomilí, a preto bolo pre mňa ťažké si uvedomiť, že patria medzi jedny z najnebezpečnejších zvierat, ktoré majú ročne na svedomí viac útokov na ľudí než napríklad lev. Z brehu ich pozoroval obrovský krokodíl. Mláďatá hrochov pre neho predstavovali dobrú večeru, preto sa hrochy držali v skupine a svoje mláďatá chránili. To, čo ma prekvapilo bolo, keď som vedľa lode zbadala plávať žraloka. V rieke. Sprievodkyňa nám vysvetlila, že slaná voda sa tu mieša so sladkou, a tak sem zavíta občas aj žralok. Krokodíl sa zase občas objaví na pláži. Rozpršalo sa a začalo nepríjemne fúkať. Zvyšok dňa sme strávili v dome a čítali sme si.

Ďalší deň bolo nádherne a horúco, vydali sme sa 30 km severne do Cape Vidal kúpať sa a šnorchlovať. Šnorchlovať sa dalo iba v prípade, že bol odliv, pri prílive boli vlny vysoké a silné, voda bola spenená a premiešaná s pieskom. Chlapcom sa práve toto páčilo najviac, hádzali sa do vĺn alebo sa po nich viezli surfom. Následujúce dva dni sme sa slnku vyhýbali, pretože aj napriek opaľovacím krémom sme sa nepríjemne spálili. Slnko tu je neskutočne silné.

Oslava nového roku prebehla veľmi pokojne, pretože v tejto oblasti je zakázané búchať ohňostroje kvôli zvieratám. Následujúci deň bol náš posledný deň v Santa Lucii. Večer sme sa vydali na pláž k oceánu, ale zabudli sme, že tento deň je špeciálny pre čiernych obyvateľov, ktorí majú voľno a búrlivo oslavujú. Uviazli sme v dave rozveselených černochov. Spievali, popíjali víno a tancovali, v jednom momente obkolesili auto a twerkovali. Musím priznať, že nám nebolo všetko jedno a dvere auta sme radšej zamkli. Spomenula som si na radu Pierrovej mamy: usmievaj sa a oni sa budú usmievať na teba. Fungovalo to.

Lúčime sa s Afrikou, tak dlho som sa na ňu tešila a pripravovala, a trošku sa aj bála. A teraz to už končí. Bola nádherná.

Pristáli sme v Prahe na letisku, teplomer ukazoval -17 °C, to znamená, že o 50 stupňov menej než sme za posledné týždne boli zvyknutí. Manžel nechal auto trochu vyhriať pred tým, než sme do neho rýchlo naskákali. Brr, zima, všetko zamrznuté a biele….sneží…. nádhera.

Zdieľať
Andrea Mikletičová

O autorovi Andrea Mikletičová

Andrea pracuje ako fyzioterapeutka a svoju prácu má veľmi rada. Okrem toho má rada ešte kopu ďalších vecí a ľudí. Patria sem hlavne traja neustále hladní chlapci, jeden skvelý manžel, veľký chlpatý štvornohý miláčik, najkrajšie západy slnka na svete na kopci za domom, jej dedinka na Morave a dobrá káva na terase. Rada cestuje, sníva a vždy má rozčítanú nejakú knižku.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

3 komentárov na “Môj africký denník

  1. Avatar

    Krásne, ďakujem :)

  2. Katka

    Uzasne…vdaka tebe som prave stravila par minut v Afrike :)

  3. Avatar

    Úžasný popis cestování s příběhy, které jsou pro nás naprosto nepředstavitelné. Známe zajíce, veverky a nejvíc nebezpečná jsou divoká prasata. Rád bych viděl nejoblíbenější jídla v RSA. Steak pro 10 osob už znám.

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *