Nedávno som bola na večeri, ktorej hostiteľom bol ten najkreatívnejší kuchár, akého som kedy stretla. Pripravil nám menu plné sezónnych pochúťok a do dokonalosti to dotiahol veľkým množstvom vína. Pri stole nás sedelo skoro dvadsať. Užívali sme si prítomnosť jeden druhého a  rozprávali sme sa o zážitkoch z uplynulého týždňa. Naklonila som sa k dievčaťu, ktoré sedelo vedľa mňa a podelila som sa s ňou o svoje nadšenie zo skvelého jedla. Aj ona sa ku mne naklonila a úsečne odvetila: „To jedlo je celkom fajn, ale ja nemám veľmi rada ružičkový kel.“ Samozrejme, každý, kto v ten večer sedel so mnou pri stole, má na jedlo určité požiadavky a niečo mu chutí viac, iné zasa menej. No napriek tomu som bola prekvapená, že jej kel dokázal pokaziť zážitok z celej večere. Bola som naozaj rozčarovaná z toho, že dovolila, aby jej prieberčivosť zničila to, čo považujem za hlavné poslanie jedla. Jedlo má prinášať radosť, je to čas, kedy ľudia majú k sebe bližšie a utužujú vzťahy, nezáležiac na tom, čo komu chutí alebo nie. Podeliť sa o jedlo bez toho, aby sme boli prieberčiví, vytvára medzi ľuďmi akési puto. Na druhej strane môže jedlo ľudí aj rozdeľovať, hlavne v prípade, ak je naša prieberčivosť prekážkou pri spoločnom stolovaní.

Som zakladateľkou cateringovej spoločnosti, ktorej poslaním je vytvoriť ľuďom kreatívny priestor, kde by sa mohli stretávať, porozprávať sa, a tak vytvoriť komunitu okolo spoločného stolovania. Zbožňujem rolu hostiteľky a napĺňa ma, keď môžem pre niekoho navariť, pretože viem, že jedlo neživí len telo, ale aj ducha a prináša množstvo zážitkov. Živím sa prípravou jedla a všetkého, čo je s ním spojené a prieberčivosť, ktorá už vo svojej podstate skrýva odmietnutie,  je teda pre túto prácu škodlivou a nežiaducou vlastnosťou. Ak odmietnete jedlo, ktoré niekto pripravil, odmietate tak aj jeho čas, energiu a kreativitu, ktoré vynaložil na to, aby sa s vami o to jedlo mohol podeliť. Hostiteľ je teda akýmsi darcom a osoba, ktorá jedlo vďačne prijíma, je na oplátku darčekom pre hostiteľa.

Žijeme v dobe, kedy sú naše názory na jedlo do veľkej miery ovplyvnené našimi informáciami o potravinových alergiách. Dnešná kultúra je posadnutá imidžom a tlačí mnoho ľudí do rôznych nezmyselných diét, zvláštnych stravovacích návykov a fandí prieberčivosti. Dnes môžeme jesť tak, ako my chceme, či už sa prikloníme k paleo diéte, raw stravovaniu alebo sa uchýlime iba k prijímaniu tekutín. Aj keď nie sú tieto spôsoby stravovania žiadnou novinkou, sú jednoznačne na vzostupe.  

Okolo spôsobu, akým jeme, vytvárame istý druh identity. Identifikujeme sa ako vegáni, vegetariáni, mäsožravci, alebo zástancovia bezlepkovej diéty. Dokonca aj reštaurácie sa prispôsobujú tomuto trendu a obaly potravín sú teraz plné informácií o prísadách a alergénoch. V mnohých ohľadoch nám tieto znalosti umožňujú stať sa lepšími a zodpovednejšími spotrebiteľmi, utvoriť si názor a premýšľať nad voľbou výrobkov, no zároveň predstavujú aj riziko, že sa kvôli našim názorom staneme vo svete jedla izolovanými. Hrozí nám, že začneme byť na svoju prieberčivosť pyšní a dovolíme, aby sa naše názory na jedlo stali prekážkou pri stolovaní s tými, ktorí nás majú radi.

Jedlo a naše názory naň môžu byť ozaj citlivou témou, pretože jedlo je neoddeliteľnou súčasťou toho, kto sme, čo robíme a ako sa v tomto smere zbližujeme s ostatnými. Potraviny a jedlo ako také sa postupne stali neuveriteľne háklivou témou, kde existujú názory, ktoré dokážu medzi ľuďmi postaviť nepreniknuteľné bariéry a tým nám bránia navzájom sa zblížiť. Tam, kde má jedlo ľudí spájať a vytvárať momenty plné pohody a radosti, teraz môže aj rozdeľovať.

Keď žijeme svoj život s vďačnosťou, svoje názory vyjadrujeme príjemne a ohľaduplne. Avšak, ak žijeme svoj život tak, že myslíme len na to, čo máme alebo nemáme radi MY, riskujeme, že sa s nami bude vychádzať len veľmi ťažko a postupne sa môžeme ostatným ľudom vzdialiť. Spoločné jedlo predstavuje akýsi úkryt, bezpečné miesto, kde sa môžeme tešiť z blízkosti našich milovaných.  Ak nám niekto navarí jedlo, ktoré nie je práve podľa našich predstáv, alebo ktoré nám jednoducho nevyhovuje, môžeme ho slušne odmietnuť a vysvetliť to nášmu hostiteľovi spôsobom, ktorý mu neublíži, bez toho, aby sme pôsobili nevďačne a úzkoprso. No v prípade, že sa v takej situácii zachováme nadradene a budeme nad ponúknutým jedlom viditeľne ohŕňať nos, riskujeme, že zničíme to bezpečné miesto, zraníme city nášho hostiteľa a prídeme o spoločné momenty s našimi blízkymi.

Jedlo by nás malo spájať a nikdy nie rozdeľovať. Naše spomienky a historky sa často viažu práve na jedlo a práve preto by tieto momenty nemali byť poznačené hádkami o tom, kto čo nechce jesť. Napriek našim názorom, alergiám a tomu, čo nám chutí a čo nie, by mal byť čas strávený pri jedle časom radosti, kedy sa rozhodneme použiť jedlo ako nástroj na budovanie vzťahov s tými okolo nás a zároveň tak vyjadríme vďaku za hojnosť, v ktorej žijeme.

Tento článok bol pôvodne vydaný v Darling Magazine, 10. vydanie. Preložila Mgr. Kristína Meňovská