Keď človek cestuje, najskôr je uchvátený obrazom, krajinou a okolím. Potom zistí, že väčší zážitok prináša poznávanie ľudí, ich kultúry a spôsobu ich života a najväčší, keď pochopí a pozná sám seba.
Ráno sme z hotela vyrazili skoro, aby sme stihli autobus z Jerantutu do národného parku Taman Negara. Pred tým sme sa ešte stihli v meste naraňajkovať. Ale mesto bolo v tejto rannej hodine vyľudnené a všetko pozatvárané. Spýtali sme sa miestnych žien, čo predávali noviny, či sa dá niekde najesť. Vysvetlili nám, že Malajzijčania neraňajkujú, ale máme ísť do čínskej štvrti, lebo Číňania ráno zvyknú jesť. Našli sme dve reštaurácie oproti sebe. Jednu menšiu, viac súkromnejšiu, kde sedeli dvaja Európania, a jednu veľkú, s kopou stolov husto vedľa seba a plnou hlučne hodujúcich Číňanov. Ja som automaticky zamierila k tej menšej, aby som si v kľude vychutnala rannú kávu. Manžel ma ale zarazil: „Musíme ísť vždy tam, kde je veľa ľudí, lebo to znamená, že tam sú lokálni, ktorý vedia, kde je dobré jedlo.“ Zamierili sme teda tam. Prišiel nám naproti starší usmievavý pán a spýtal sa, čo nám môže ponúknuť. Keď sme sa ho opýtali, čo môžeme raňajkovať, zahrnul nás nejakými čínskymi názvami.
„A to je čo?“ opýtali sme sa.

Starý pán sa usmial a zaviedol nás priamo do kuchyne. Otváral pred nami veľké nádoby obalené prútím, z ktorých sa parilo. Ukazoval na jednotlivé jedlá a vysvetľoval, čo je čo. Dívala som sa, ako môj manžel nakúka do hrncov, ochutnáva a vyberá jedlá, ktoré mu ponúka starší Číňan s neustálym nemenným úsmevom na tvári, a ako z každého hrnca, ktorý otvorí, vyletí hustá para. Tento moment mi uviazol v hlave. Mám ho tam ako fotku, ktorú som vtedy rýchlo chcela urobiť, ale pokladala som to za nevhodné a teraz to ľutujem.

Návštevu Taman Negara sme zvládli za jeden deň. Nechceli sme veľmi míňať peniaze a tak sme išli na jedinú značenú cestu, ktorú môžme prejsť bez sprievodcu. Aj tak ma hlavne zaujímal 450 metrov dlhý lanový most, ktorý viedol korunami stromov. Ešteže mi nevadí výška. Bol to skvelý zážitok. Niekoľko ľudí sa vrátilo po prvých pár metroch na hojdajúcom sa moste spletenom z povrazov v tridsaťmetrovej výške nad džungľou.

Ešte v ten deň sme sa presunuli do mesta Montekab, odkiaľ sme ráno plánovali vyraziť do slonej rezervácie. Zistili sme si ranný autobus a na stanici sme stretli mladého Fína, ktorý už 13 mesiacov cestuje sám po svete. Sám! To teda obdivujem, sama by som necestovala.

Prekvapenie nás čakalo ráno, keď sme zistili, že žiaden autobus nejde. Taxík bol veľmi drahý a my sme sa tam potrebovali dostať rýchlo, inak by sme nestihli najzaujímavejšiu časť programu: kúpanie a kŕmenie slonov. Poprosili sme pár miestnych o zapožičanie skútra, keďže sme vedeli, že vo väčších mestách nebol problém zohnať skúter za 30 ringitov. Ale nezohnali sme nikoho, kto bol ochotný. Nakoniec jedna mladá Malajzijčanka zavolala manželovi, zobrali deti a urobili si s nami výlet do slonej rezervácie. Zastavili sme sa po ceste u jeho rodičov, odtrhli nám pár kokosových orechov zo záhrady a ukázali nám ako žijú. Strávili sme s nimi celý deň. Rozprávali sme im o Európe, kedže oni nikdy neopustili Malajziu a oni nám o Malajzii. Bolo to zrovna v čase, keď miestni slávia ramadán. To okrem iného znamená, že nesmú jesť od východu do západu slnka. Oni rešpektovali nás a zastavili nám pri reštaurácii nech sa najeme, my sme rešpektovali zas ich a rozhodli sme sa tiež nejesť. Nakoniec nám ponúkli, že môžme u nich prespať. A keď som večer zaspávala v naozajstnej malajzijskej domácnosti, tak mi napadlo, že tomu ani nedokážem uveriť, a že tieto neplánované momenty plné porozumenia a priateľstva sú skutočné zážitky na nezaplatenie.
Keby sme boli cestovatelia s veľkým rozpočtom, všade sa vozili taxíkom alebo turistickými autobusmi, tak by sme sa síce všade rýchlo dostali, možno by sme toho aj viac videli, ale určite by sme mali omnoho menej skutočných zážitkov.