Je to zvláštne, ale do dnešného dňa si vybavujem niektoré zážitky z veľmi ranného detstva. Sú to iba také záblesky v hmle ako z nejakého sna. Tak napríklad sa pamätám, ako ma prišiel navštíviť Mikuláš. Mohla som mať dva, možno tri roky. Stál na chodbe v paneláku, bol oblečený v dlhom kabáte a v rukách mal zrejme nejakú nošu s balíčkami, už presne neviem. Ocko ma zobral na ruky a pomaly, jemne sme prichádzali bližšie, aby som sa nebála. Mikuláš sa ma spýtal na meno a kto vie, či som už zvládla nejakú básničku. Ani to si nie som celkom istá. S istotou si pamätám len ten pevný a bezpečný stisk otcovej náruče. Vytvárala ochranu a bariéru pred okolitým svetom. Nikomu ťa nedám a nikto ti nemôže ublížiť, kým ja nedovolím!

Ocko už zostarol. Onedlho bude mať osemdesiat rokov. Je oveľa zraniteľnejší ako kedysi a jeho náruč už nie je taká pevná. V poslednom čase ho trápia zdravotné ťažkosti. Nemôže ma už chrániť, ale zaslúži si, aby som ja ochránila jeho. Bývame od seba ďaleko, rodina, práca… nie je to jednoduché. Teším sa, že sa o pár týždňov stretneme a sľubujem, že budem celkom dobrovoľne pracovať na jeho milovanej záhradke. Napečiem koláče a kúpim mu tú najkrajšiu košeľu, akú objavím (ocko je totiž do košieľ blázon). Ťažko mu môžem niekedy vrátiť rovnakým dielom to, čo mi dal. Aspoň si však môžeme užiť všetky naše spoločné chvíle najlepšie ako sa dá. Čím ďalej sú vzácnejšie. Oci, drž sa!

Eva Bechna pochádza z Čiech, ale už 30 rokov býva v Žiline. Je mamou dvoch dospelých dcér a svokrou úžasného Španiela. Po rokoch intenzívneho materinstva si znova vychutnáva spoločný čas s najlepším priateľom, svojim manželom Ľubom. Rada pracuje s ľuďmi a zvlášť s deťmi v rámci svojho zamestnania pre Cirkev bratskú a OZ Stopy, ale aj mimo neho.