Rozprávky zo špajze

Keď boli moje deti malé, veľmi zle jedli. To asi poznajú mnohé maminy. Lenže to moje „čudo“ vydržalo byť celý deň na takom malom množstve jedla, z čoho by iní už dávno zomreli, a pritom bolo zdravé a veselé. Takže bojovým úkolom číslo jedna bolo zabezpečiť, aby sa v tých pár gramoch dostali do bruška všetky tie proteíny, vitamíny, vláknina a iné, kým sa tam dostanú rôzne “čokokrémy” a cukríky. Ale poznáte to…. akonáhle predložíte malému fiškusovi na tanier niečo, čo je zelené, skriví ústa a je po obede. Neviem, čo by na to povedali rôzni výchovní a výživoví poradcovia, ale ja som sa vynašla takto:

Na každé jedlo som vymyslela rozprávku. Už si ich všetky nepamätám, ale mali sme jednu o kapustnom škriatkovi, o záhradníkovi, čo pestoval karfiol a vďaka nemu zachránil chorú princeznú a najkrajšia bola o zázračnom prsteni v plnených cestovinách. Tortelini boli totiž úplne geniálna surovina. Dal sa do nich vpašovať špenátik či kuracie mäsko a navrch posypať syrom alebo nejakou zelenou vňatkou. A keď boli ešte celozrnné, tak sa do malého telíčka v pár kúskoch dostalo všetko, čo bolo treba. Vlastne ich deti mali celkom radi. Mohli si ich spôsobne napichovať na vidličku a nič im netieklo po rukách, ba ani po tvári. Lenže, keď o nich sa mi rozprávka najlepšie vymýšľala! V jednej malej tortelinke totiž zlý čarodej schoval kúzelný prsteň a to dievčatko, ktoré ho nájde, oslobodí s prsteňom celé kráľovstvo aj s kráľom a princeznou. Preto bolo treba zjesť všetko, čo je na tanieri, lebo čo keby práve v tej poslednej tortelinke bol prsteň ukrytý?!
Deti nikdy nešpekulovali či náhodou nemôžu prsteň prehltnúť, ani sa nepokúšali prepichnúť cestoviny vidličkou a ušetriť si útrapy s prežúvaním. Myslím, že nakoniec tušili, že je to iba hra a mali ju radi. Stal sa z toho akýsi milý rodinný rituál, ktorý nám vydržal na pár rokov a pamätáme si ho dodnes.
Už sa teším, ako budem podobné príbehy rozprávať vnúčatám. Niektoré „novodobé“ suroviny sú priam kreatívnou výzvou. Také avokádo, rukola či polníček by mohli poslúžiť rozprávke o žabom princovi, alebo ako potrava pre Škreka, zatiaľ čo granátové jablko môžu byť zasa rozsypané korálky princeznej na bále. Ale možno budem mať nejakého vnúčika-Lomželeza a príbehy nebudú potrebné. Ale však ja sa už dajako vynájdem!


Eva Bechna pochádza z Čiech, ale už 30 rokov býva v Žiline. Je mamou dvoch dospelých dcér a svokrou úžasného Španiela. Po rokoch intenzívneho materinstva si znova vychutnáva spoločný čas s najlepším priateľom, svojim manželom Ľubom. Rada pracuje s ľuďmi a zvlášť s deťmi v rámci svojho zamestnania pre Cirkev bratskú a OZ Stopy, ale aj mimo neho.

 

Zdieľať

O autorovi Hosť

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *