Minulú jeseň som urobila krok do neznáma dvakrát. Nové kroky sa podnikajú síce v novom roku, ale kedže nerobím asi nič konvenčne, tak moje „dobrodružstvá“ sa začali na jeseň.

Prvý krok mi trvalo urobiť roky. Dlho som analyzovala, čo a ako by to bolo, študovala som všetko možné aj nemožné, zostrojila som si akúsi predstavu o tom, ako by môj život vyzeral „keby…“, ale chýbala mi odvaha. Kde vlastne človek berie odvahu skúsiť niečo nové?  

Keď som mala pocit, že do toho idem, tak na druhý deň (alebo to bolo možno hneď o polhodinu neskôr) som zazmätkovala a pochybovala som nielen o svojom rozhodnutí, ale o celom vesmíre. A takto to išlo dookola. Niekedy však okolnosti hrajú svoju rolu a tak som sa dostala aj ja na rázcestie, kedy som si musela vybrať. Hrýzla som si pery o to viac a o svojom žalúdku radšej ani nehovorím. Išla som na nervy sama sebe a určite aj svojmu okoliu. Mnohé uhly pohľadu mi vôbec neuľahčovali moje postavenie, skôr naopak.  

Konzultovala som s rodinou, ale aj s úplne cudzími ľuďmi, až mi niekto z rodiny, čo ma veľmi prekvapilo, povedal, že pokiaľ to neskúsim, tak nebudem vedieť, či sa to dá alebo nie. Túto oporu som našla v ľuďoch, o ktorých som si myslela, že im budem na posmech.

Ale hlavne som čakala na priaznivé podmienky. A o tom by som chcela. Postupne som pripustila, že optimálne podmienky nebudú. Možno nebudú nikdy. Podmienky sa budú stále meniť a nebudú sa prispôsobovať nám. MY sa musíme prispôsobiť.

Nemám v povahe riskovať (a už vôbec nie riskovať všetko), a tak mi trvalo dosť dlho, kým som sa vykročila. Áno, uznávam, že s podporou rodiny, okolia. A veľkou nádejou.

Ten druhý krok bol viacej spontánny. Pustila som sa do niečoho, čo bolo nové, ale aj časovo náročné (píše matka dvoch starších detí ako aj 2-ročných dvojčiat).  Znova som stála na rázcestí. Vedela som, že začiatky nie sú ľahké nech je to čokoľvek.  

Sedela som však pred monitorom počítača a uvedomila som si, že už dávno som nemala tento pocit. Pocit, že sa učím niečo nové, a že na sebe pracujem. Mala som znova možnosť v niečom osobnostne rásť. Je to skvelý pocit!!! A to som si pred pár mesiacmi myslela, že ďalšie nové dobrodružstvá už nie sú veľmi pre mňa.

K tomu sa pridali moje staršie deti, ktoré to „nové“ prežívali so mnou a stali sa z nich moji najväčší fanúšikovia. Chceli vedieť, na čom pracujem (a prečo a začo) a prišla som na to, že vnímajú to, ako sa staviam k novým výzvam. Boli sme si rovní. Bola som znova v niečom začiatočník a musela som sa „učiť.“ A tak odpovedám na ich mnohé otázky a túžim, aby sa nikdy neprestali učiť nové veci. Aby dýchali tým, že sa učíme celý život.

V tomto článku ani tak nejde o to, aké konkrétne boli tie moje kroky do neznáma. Ide skôr o princíp a našu ľudskosť. Podelím sa však aj osobnejšie. Tento školský rok som deti v prvý školský deň neposlala do školských lavíc, ale začala s domácou školou. O mesiac neskôr som rozbiehala svoj prvý biznis v oblasti detskej literatúry. Určite je to len začiatok, lebo snívam (analyzujem a konzultujem) ďalej.

Niekedy je potrebné len začať. Čo to znamená pre teba? Do čoho vykročíš ty?

fotografia: pexels.com, unsplash.com, picjumbo.com