Nie som vydatá a nemám detičky, ale aj tak na tomto blogu veľmi rada čítam príspevky, ktoré sa týkajú rodičovstva. Veľa sa totiž od detí učím. Ich videnie sveta ma často udivuje a podnieti premýšľať. Ich úprimnosť a neschopnosť úplne po sebe zahladiť stopy, keď urobia niečo zlé, mi nastavuje zrkadlo. Sú to vzácne chvíle učenia sa.

Niečo také sa mi, dokonca v priamom prenose, stalo minulý týždeň, keď som sa starala o dve deti vo veku 7 a 9 rokov.

Počas toho týždňa vznikli mnohé výchovné situácie, ktoré bolo treba pohotovo riešiť – priamo na mieste a pokiaľ sa len dá, tak s najväčšou možnou múdrosťou dospelého človeka.

Netuším, či sa táto schopnosť časom zlepšuje (to môžete potvrdiť len vy, mamky), ale ja som ten týždeň bola mnohokrát v pomykove, čo robiť.

Čo všetko riešiť? A čo nechať tak?

Ako správne reagovať?

Ako nebyť iba moralistická?

Hoci viem, že ten týždeň so mnou by im veľkú ujmu na výchove nespôsobil, chcela som robiť veci správne a pomôcť trošku ich mamke.

Raz poobede sa deti znovu hádali, hašterili. Niekedy mali také dni, že sa pochytili snáď na všetkom… hlavne, keď sa hrali a nie všetci mohli byť víťazmi… keď sa dynamicky menili pravidlá hry…

…a v ten deň sa stalo viac takých vecí, kde si chtiac i nechtiac jeden druhému spôsobili krivdu.

Ešte som nestihla doupratovať veci od obeda a znovu som videla, že sa síce hrajú, ale očividne s výčitkami…

Nakoniec sa hrať prestali… celí nešťastní, ukrivdení prišli za mnou a jeden za druhým sa začali sťažovať. A vtedy z úst jedného z nich zaznela veta: „Už sa viac nesťažuj a nespomínaj, čo som ti urobil ráno! Tak si to poďme vybaviť…“

V hlave sa mi diali procesy veľmi rýchle a som Pánu  Bohu vďačná, že pomohol. Lebo toto „Poďme si to vybaviť!“ bolo treba nejako vyriešiť. Nie je dobré, keď sa naučia veci navzájom si vybavovať…

Posadila som si jedného z nich na kolená a hovorím: “Vieš, kto si medzi sebou veci vyrovnáva, zúčtováva? Ľudia, čo sa nemajú radi a chcú jeden druhému ešte viac ublížiť. A vieš, čo  robia ľudia, čo sa majú radi? Odpúšťajú si. Lebo „vybaviť si účty“, to druhých iba zraňuje a toho druhého nebudú mať o nič radšej, aj keď si účty vybavia. A vy sa predsa máte radi. Tak, ak vám je ľúto, že ste si navzájom robili krivdy a prieky, povedzte si prepáč.“

Povedali si.  A atmosféra sa zmenila. V odpustení je sila.

A hoci som tieto slová hovorila malému chlapčekovi, smerovali zároveň aj k môjmu srdcu. Sú ľudia, ktorých potrebujem poprosiť o odpustenie? Ľudia, ktorým potrebujem odpustiť, namiesto toho, aby som si s nimi vyrovnávala účty? Sú.

Som rada, že v to poobedie som si nielenže posadila na kolená malého chlapčeka, ale Pán Boh si na kolená posadil mňa a láskavo mi povedal: „Pozri, koľko som ti odpustil ja. To odpustenie stálo život môjho Syna. A ty nevieš odpustiť toto?“

V odpustení je sila. Odpustenie mení životy.