Šliapem na bicykli s mojím manželom kúzelným moravským krasom. Tento kraj však nie je žiadna rovinka. Vyberáme lesné cesty, väčšinou šliapeme do kopca alebo letíme z kopca. Začínam si budovať kondičku po rokoch naháňania deciek na ihrisku, kŕmenia, umývania detských zapatlaných ručičiek. Aj keď som mala pocit, že vlastne som si cez deň ani poriadne nesadla, nebolo to žiadne kardio fitness. A teraz to cítim. Poriadne. Stehna pália, dych nestačí, oči pomaly vyliezajú z jamiek a pri ústach sa mi začína tvoriť pena. Vzdialenosť medzi mnou a manželom sa začína zväčšovať.

„Švihaj, čo sa tam motáš!“ kričí za mnou.

Ja už ale prestávam aj vidieť. Došli mi nervy a hlavne sily. Naštvano som hodila bicykel na zem a ja som sa mrskla vedľa neho v stave pripomínajúcom astmatický záchvat.

„Chceš ma zabiť, si normálny? Čo to je za blbá cesta?!“

„Prosím ťa, mne sa nezvýšil tep ešte ani o 5 úderov.“

„Tak odíď a nechaj ma tu umrieť.“

„No tak vstávaj, ja už sa strašne nudím, pozri ako je tu krásne.“

Bolo, ale cez vyčerpanosť som si to nemohla vychutnať. Na druhé ráno som nevedela zliezť zo schodov dole do kuchyne. Oprela som sa o zábradlie a veľmi zaujímavým spôsobom som zošplhala dole tak, aby som sa vyhla ohybu v kolenách. Vzdychajúc a nadávajúc. Bola som rada, že ma nikto nevidel. Tak to som dopadla, ja čo som vyhrávala každý rok na základke beh na tisícpäťsto metrov. Teda dovtedy, kým k nám neprišla Zuza, potom som už bola vždy len druhá. A teraz ma zlomí par kilákov na bicykli.

„Aaaaaauu.“ Postavila som sa zo stoličky, zabudla som, že namiesto stehenných svalov tam mám živé mäso. Bez práškov to dnes nedám. K analgetikám by som potrebovala asi ešte antidepresívum. Po pár dňoch rekonvalescencie opäť sadám na bicykel. Varujem môjho manžela, že pokiaľ sa ma pokúsi znova zabiť, tak s ním už nikdy nikam nepôjdem. Aj tak nechápem ako to dokáže, celý deň sedí pri počítači, kým ja som stále na nohách a má o 25 kg viac než ja. Holt, neprešiel stavom de-kondície v zmysle tehotnosti, rodenia a kojenia ako ja, a tiež nemal 7 ročnú prestávku v akomkoľvek športovom vyžití. Život nie je fér, hovorím si a s povzdychom nasadám na bicykel. No nič moc, síce som nezažila akútnu angínu pectoris ako minule, ale žiadna sláva to nebola. Aspoň som už nemusela hltať analgetiká, tak ako predtým.

„Nebaví ma to, keď je to taká drina. Je tu nádherná krajina, ale čo z toho, keď namiesto toho, aby som si vychutnala vôňu lapám po vzduchu a namiesto toho, aby som si vychutnala pohyb vetra okolo mňa, cítim len bolesť v nohách.”

„Musíš si rozšíriť zónu komfortu“, poučuje ma manžel.

„Čo to je prosím ťa?“

„Je to zóna, v ktorej sa cítiš pohodlne, keď zvýšiš kondíciu. Môžeš ísť dlho, letieť krajinou a pritom si to vychutnať, keď znížiš nároky, môžeš spať napríklad v stane, alebo obedovať  sendvič na lúke a môžeš si to vychutnať. Dôležitý je prvý krok a každý ďalší musí ísť zľahka za hranicu zóny komfortu. Je to krok k našemu rastu. Rastieme tým, že prekonávame svoje hranice.“

A tak rozširujem zónu komfortu, šliapnem do pedálu a frčím. Už nelapám po vzduchu po pár kilometroch, letím krajinou, cítim vôňu trávy, pohyb vetra, míňam domčeky. Rozšírila som ju na 130 km za deň. Ale nebolo to hneď, chce to drinu, ale stojí to za to.

Dámy prajem skvelé leto a širokú, širočiskú zónu komfortu.