„To nemôžeš, to sa nehodí, nech ti to ani nenapadne… veď čo si o tebe pomyslia ľudia, čo si pomyslia susedia….“ Takúto vetu som v detstve počúvala veľmi často. Teraz, v dospelosti zisťujem, že sa riadim presne tou istou otázkou: „Čo si o mne pomyslia iní?“ Som až zhrozená, keď vidím, ako často niečo robím alebo nerobím len preto, že iní ľudia si o mne môžu pomyslieť niečo, čo nechcem. Treba vysvetľovať svoje správanie, skutky a činy, len aby sme nevyzerali pred ostatnými divne a aby nás neposudzovali negatívne. Aké veľké bremeno a aké ťažké putá!

Keď sa pozriem na Ježiša, vidím, že On bol absolútne slobodný od toho, čo si o ňom ľudia myslia. Práve preto dokázal stolovať s hriešnikmi, napľuť slepému do očí, povedať o mŕtvej, že spí, i keď ho ostatní vysmiali, prísť neskoro za Lazarom a „sklamať“ svojich priateľov, uzdraviť ľudí v sobotu, zomrieť nahý na kríži. Keby sa Ježiš riadil tým, čo si o ňom pomyslia ľudia, bol by to náš koniec.
Verím, že jedným z dôvodov, prečo nevidíme Boha konať zázraky tak, ako by sme chceli, je, že On hľadá ľudí, ktorí sú takí slobodní od svojho JA, že sú ochotní vyzerať hlúpo a, dokonca, až trápne v očiach iných. Čo by všetko mohol Boh skrze mňa robiť, keby som ho nelimitovala tým, že pred ostatnými musím vyzerať dobre?

Najväčšia sloboda je, keď sme slobodní od svojho JA. Po tej slobode veľmi túžim.