Dievčatko vo vlaku

Doors and Windows
Bola to prvá prednáška na konferencii. Tí, ktorí si ju zvolili mali na jej konci zistiť, v čom spočíva ich jedinečnosť v roli budúcich autorov.

Keďže som začínajúci pisateľ, považovala som tento výber prednášky za užitočný a dôležitý. Prednáška sa vydarila, doteraz ju považujem za jednu z najlepších.

Prečo som však ostala po nej taká rozbitá? Prečo si vyberám knihy a prednášky s názvom ako „ Objav svoj hlas,“ „Zisti svoje obdarovania,“ „Nájdi svoje miesto?“  Na čo vlastne v skutočnosti potrebujem nájsť odpoveď?

Po prednáške sa stretávam s kamarátkami a zdieľame si poznámky, švitoríme a hľadáme miestnosti, v ktorých budú ďalšie semináre. A ja som rozbitá. Jedna s kamarátok si to všimne. Vysvetľujem svoju frustráciu a hľadám, na koho zhodiť zodpovednosť za to, že sa neviem nájsť.

„Vieš, keby som mala nejakú mentorku, ktorá by bola ochotná prejsť  si so mnou tieto otázky, nebola by som teraz taká rozladená…“

„Niekedy nepotrebuješ mentorku, niekedy stačí modlitba a veci sa vyjasnia. Máme pred sebou celý týždeň, môžeme si vyhradiť čas a modliť sa,“ navrhuje jedna z nich.

Ešte v ten istý večer vstúpime do jednej z konferenčných miestností, kde svietia tlmené svetlá, na stolíkoch žiaria sviečky, hrá príjemná hudba. Na dverách je napísané – Modlitebná miestnosť.

Sadáme si a začíname sa modliť. Prosíme o odpoveď na moje otázky o zjavenie môjho poslania na zemi.

A veci sa začínajú diať, ale inak ako sme očakávali… Objasňujem trošku svoju minulosť: rodičov, ktorí sa rozviedli a ja som bola zverená do opatery otca. Mala som dva a pol roka. Mama ostala v zahraničí, vo svojom rodnom meste. Nikdy odvtedy som ju nevidela. Spomenula som niekoľko ďalších bolestivých zážitkov.

„Pozvime Ježiša, aby ti ukázal, kde bol On v týchto situáciách.“

„Ja ho tam nikde nevidím…“

Očakávali sme ďalej, prosili o obraz.

Kamarátka po mojej ľavej ruke vraví: „Vidím vlak a vidím malé dievčatko, ktoré sa pozerá do okna a spozoruje v ňom svoj odraz“.

„Boh sa ti chce zjaviť ako tvoj IMANUEL, ten, ktorý je s tebou stále,“ pridáva kamarátka sediaca oproti mne.

Prepuknem do plaču, ktorý vychádza odniekiaľ z hĺbky a neviem sa zastaviť. Spomeniem si totiž zrazu na to, ako mi stará mama rozprávala, že som z Berlína do Liptovského Mikuláša prišla na vlaku. Nebol nikto, kto by ma priviezol, a tak sa na to nakoniec podujala moja teta, otcova sestra. A zrazu vidím, že vo vlaku nie som sama, že je tam Ježiš. On nastúpil do vlaku tiež. Nie som v tom sama. On je môj IMANUEL, Boh, ktorý je so mnou. Pre dvojročné dievčatko už nie je v tomto momente dôležité, kam ide, ale že nie je samé, že má niekoho pri sebe, že sa má na koho spoľahnúť. Zrazu sa cítim v bezpečí a pociťujem hlboký pokoj. Spoznávam novú tvár Boha, jeho rodičovskú lásku a starostlivosť.

shoes

O päť dní na to prinášam svoje cestovateľské kufre do domácnosti mojich známych a zrak mi padne na obraz, ktorý visí na stene: „Nie je dôležité, kam ideš, ale koho máš po svojom boku.“ Zdá sa mi, ako by sa mi prihováral Boh a znovu potvrdzoval: „Som s tebou, som po tvojom boku, som IMANUEL.“

Uzdravenie je niekedy dlhá cesta. Má mnoho podôb a mnoho fáz. Toto bola jedna z nich.

 

  • 0

    Overall Score

  • Reader Rating: 0 Votes

Zdieľať
Janine Lacho

O autorovi Janine Lacho

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

2 komentárov na “Dievčatko vo vlaku

  1. Avatar

    dietatko drahe, bud statocna, Pan Boh Ta lubi a je stale s Tebou!

  2. Avatar

    V snahe o uzdravenie hráme často psychologické hry. Jedna z nich je aj väzba na niekoho, koho si predstavíme vedľa seba. Môže to byť náš plyšák a môže to byť Ježiš Kristus. Je hrozné byť opusteným dieťaťom a je hrozné byť opustené matkou. Všetky bolestné veci, ktorými prechádzame sú súčasťou nášho dozrievania. Podstatné je neopustiť svoje deti, ideálne by bolo stať sa náhradnou matkou dieťaťa, ktoré prekonáva takúto stratu. Pre mňa.

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *