A teraz späť ku škole. Minulý rok nastúpil syn na druhý stupeň. Dostal 8 nových učiteľov a aj sa presťahoval do inej budovy. Na to, že ma na prvom stupni všetci poznali a že sa mi zdravili aj deti, aj rodičia, aj učitelia, som si už zvykla. No po mesiaci na druhom stupni ma už poznala aj polovica tohto pedagogického kolektívu. Vyvrcholilo to tým, že som dostala predvolanie, aby som sa dostavila do školy. Netušila som, čo sa stalo, ale vedela som, že nič pozitívne.

A vtedy mi pani učiteľka oznámila, že môj syn odpojil splachovanie na záchodoch a že tam dva dni netiekla voda. Že len úplnou náhodou prišli na to, že to bol môj syn, a tiež bol jediný, kto tie záchody vedel znova spojazdniť. Tak ho pani riaditeľka zobrala na záchody a on to pred ňou ,,opravil“. Ja som musela podpísať prehlásenie o tom, že viem, že môj syn rozobral záchody. Škoda bola pritom nulová. Prehlásenie som samozrejme podpísala, ale myslím, že málokto vie, ako som sa cítila. Po tomto incidente som bola znova predvolaná. Oficiálna verzia znela: ,,Prosím, nájdite pre syna vhodnú školu, je príliš múdry a my ako škola nie sme schopní poskytnúť mu také zázemie ako potrebuje.“ Počula som však aj neoficiálnu verziu, ktorá znela: ,,Je príliš náročný na údržbu, radšej si ho zoberte.“

Môj svet znova raz zastal. Prestal úplne fungovať. Niečo sa v ňom pokazilo. Rozmýšľala som, či so svojím pedagogickým vzdelaním a rokmi skúseností s deťmi som taká neschopná, aby som nevedela vychovať jedno dieťa. Aby ak tam nie som, bol schopný správať sa tak ako by som tam bola. Navonok som tak asi nepôsobila, ale vnútri som bola úplne zlomená.

A tak začalo druhé kolo našich vyšetrení. Celú jar sme navštevovali poradne a vypĺňali dotazníky, odpovedali na otázky a riešili hlavolamy. Celkové IQ mu vyšlo v pásme normy, takže škola pre mimoriadne nadané deti neprichádzala do úvahy. A rovnako tak ani špeciálna škola. A hoci to navonok vyzeralo, že sú všetky výsledky v norme, keď som si pýtala čiastkové výsledky testov (ktoré obsahovali 12 čísel), výsledok znel, že v páse normy má naše dieťa vlastne iba jedno číslo z dvanástich. Ostatné boli buď hlboko pod alebo vysoko nad priemerom. Takže sme mali dieťa s dvomi veľkými kolesami, jedným normálnym a jedným príliš malým kolieskom. Ako sme chceli, aby toto jeho ,,auto“ fungovalo plynule?

Keď mi pani psychologička odovzdávala tieto výsledky, spýtala sa ešte na oblasť sociálnych vzťahov. Prišlo jej zvláštne, že hoci naše dieťa výborne komunikovalo s maličkými deťmi a skvele si rozumelo s dospelákmi, v skupine rovesníkov bolo vždy konfliktné. Povedala mi, že na mojom mieste by ešte zvážila vyšetrenie na tzv. Aspergerov syndróm. Keď som nechápavo pozrela na ňu netušiac, čo by to asi tak mohlo byť, povedala, že je to istá forma autizmu s neporušeným intelektom. Nervózne som sa zasmiala a veľmi energicky som pokrútila hlavou. Moje dieťa je hyperaktívne a s poruchami učenia, ale sociálnu dyslexiu nám už nikto nenašije.

Mesiac sa mi hlavou honili myšlienky všetkými smermi. Čo keď majú pravdu? Čo keď pravdu nemajú a povedia mi, že som ako matka úplne neschopná? Čo keď prídu na niečo iné? Čo keď?

Prišlo mi to znova raz ako zlý sen, z ktorého by som sa najradšej zobudila. Ale nešlo to, až som sa nakoniec rozhodla. Cez leto sme absolvovali ďalšie kolo vyšetrení. Po prvom sedení mi pani psychologičky povedali niečo v tomto slova zmysle: ,,Nuž, musíme prejsť všetkými testami, ale myslíme si, že v tomto prípade je to úplne jasné.“ Musela som sa spýtať, či to ,,úplne jasné“ znamená pozitívny alebo negatívny nález. Po dvoch mesiacoch som to dostala čierne na bielom: Asperger v plnej miere, v stredne ťažkej miere autistického spektra. V preklade to znamená, že moje dieťa žije vo vlastnom svete a tomuto nášmu nerozumie. Tým, že som mu tak veľa rozprávala a stále niečo vysvetľovala, som mu vlastne približovala náš svet a prekladala som mu všetko, čomu nerozumel. Môže sa to pracne naučiť a vzorce správania použité v jednej situácii môže prípadne použiť v inej. No sám od seba nebude vedieť nikdy intuitívne vycítiť, ako sa má správať. Po tomto ortieli som preplakala ďalší týždeň a z tejto letargie ma vytiahla až otázka môjho muža: ,,A teraz sa, prosím ťa, čo zmenilo na situácii, v ktorej sme prežili už 11 rokov?“ Mal pravdu, objektívne sa nezmenilo nič. A dokonca aj psychologičky mi povedali, že mi asi nebudú veľmi vedieť poradiť ,,ešte niečo navyše“, lebo podľa nich sme ako rodina nastavení tak, že vlastne ani nevedia, kde by sa to mohlo zlepšiť. Aspoň to ma uspokojilo, že sme celých tých 11 rokov neboli úplne mimo.

Minule som čítala srdcervúci príbeh o Thomasovi Alva Edisonovi. Niečo mi v ňom zarezonovalo, veď posúďte sami.

Jedného dňa prišiel Thomas Edison domov a dal mame kúsok papiera. Povedal jej: ,,Učiteľ mi dal tento papier a povedal mi, že ho mám dať iba mame.“

Jeho mama so slzami v očiach začala nahlas čítať odkaz: ,,Váš syn je génius. Táto škola je príliš malá preňho a nemá dostatok dobrých učiteľov, aby ho mohli vzdelať. Prosím, učte ho sama.”

Po mnohých rokoch po smrti Edisonovej mamy, keď už bol jedným z najznámejších vynálezcov storočia, jedného dňa prechádzal rodinnými záležitosťami. Zrazu zbadal preložený kúsok papiera v rohu šuflíka. Zobral ho a otvoril. Na papieri stálo: Váš syn je mentálne zaostalý. Už ho na našej škole nebudeme vzdelávať.

Edison plakal niekoľko hodín a potom si do denníka napísal: Thomas Alva Edison bol mentálne zaostalé dieťa, ktoré sa hrdinstvom svojej matky stalo géniom storočia.

 

Netvrdím, že ja som tá matka a že zo svojho dieťaťa vychovám génia. Ani netvrdím, že z neho génius vyrastie. Iba mi to príde zvláštne, že sme my mamy dostali takúto veľkú úlohu. Zodpovednosť za to, ako nasmerujeme svoje dieťa. Zodpovednosť za to, čo z neho vyrastie. Zodpovednosť za to, akú máme o ňom mienku my sami. Či ho pokladáme za nevychovanca, alebo len proste trochu iného. Myslím si, že nie je dobré ľudí škatuľkovať. Ani deti nie. Každý je v niečom výnimočný, len to musíme objaviť a pomôcť mu sa v tom dobrom prejaviť.

A tiež som vďačná za školu, ktorá aj napriek tomu, že nevedela, prečo sa moje dieťa správa tak ako sa správa, nás nevyložila a neposlala preč, ale urobila a robí všetko preto, aby sa môjmu dieťaťu dostalo možnosti študovať a vzdelávať sa.

fotografia: flickr, stocksnap.io