Ešte predtým, než vôbec začnem písať, musím o sebe povedať jednu vec: nikdy by som o sebe nepovedala, že som vzorná matka a že moje výchovné metódy určite zaberajú. Z toho vyplýva, že ak o mojich deťoch niekto niekedy tvrdil, že sú nevychované, tak mohol mať pravdu. Ja sama tvrdím, že sú ešte stále v procese výchovy. Takže, dnes bude reč o výchove. A ešte o škole. A o mojich štyroch deťoch, ale hlavne o jednom z nich.

Hovoríme o mojom najstaršom synovi. Odjakživa bol výnimočný. Ako 9-mesačný sám chodil, v dvoch rokoch už bol ukecaný, zvedavý, s výbornou slovnou zásobou. Nedokázala som ho udržať pri kreslení ani iných činnostiach, ktoré vyžadovali dlhšiu pozornosť, tak sme chodili zakaždým von na prechádzku alebo na bicykel. Celé hodiny sa ma vypytoval a ja som mu odpovedala a on ešte potom moju odpoveď zopakoval.

Ako štvorročný hovoril švagrovcom na svadbe básničku dlhú skoro 30 riadkov. Trvalo mi asi mesiac, kým som sa ju naučila a mám pocit, že som stále potrebovala pomoc papiera. On nie, prednes zvládol na jednotku. Veľmi som sa tešila, že je taký rýchly a schopný. Nebolo jednoduché zvládnuť jeho a jeho mladšieho brata na uzde, ale brala som ich ako dvoch chlapcov – rýchlych, hlučných a neposedných.

Potom nastúpil do škôlky a začali moje nočné mory. Najprv mi totiž pani učiteľka oznámila, že kvôli môjmu synovi musia zamykať dvere, lebo chce ísť domov. Potom, že nechce nič jesť, že nevie kresliť a že sa s nikým nevie hrať. A tiež, že si nemyslela, že také malé dieťa môže mať takú silu: že ho museli držať dve, aby neušiel. Skončilo to tak, že som čakala, kedy bude 11,30, aby som svoje dieťa mohla zo škôlky zobrať. Celé doobedie som trpela, či sa mu v škôlke darí a či niečo nevyvedie. Lenže na druhej strane som vedela, že ak má o rok nastúpiť do školy, bude sa musieť naučiť tomuto zvyku ,,doobedia bez mamy“. Nejak sme to zvládli, do školy sme ho úspešne zapísali a bolo. Začiatok ďalšej etapy problémov.

Prvé, čo môj syn povedal novej pani učiteľke v škole bolo niečo v znení: ,,Viete, pani učiteľka, ja poslúcham len svojich rodičov.“ Väčšina rodičov by bola šťastná, keby ich dieťa také niečo vypustilo z úst, o čo viac, keby to bola pravda. Lenže ja som ho chcela naučiť fungovať v škole. A tak som mu veľmi dôrazne vysvetlila pred pani učiteľkou, že teraz musí počúvať ju a že teraz ona bude preňho taká mama na doobedie, ako som bola doteraz ja. V polovici prvého ročníka sme si popri tomto všetkom všimli, že náš syn nevie ani čítať ani písať. Občas písal sprava doľava, inokedy celé vety vkuse, bez veľkých písmenok a bez akýchkoľvek interpunkčných znamienok. Už v októbri sme začali prvé kolo vyšetrení, pri ktorých sa mu zistila hyperaktivita a tiež viaceré poruchy učenia. Aj napriek tomu, že napríklad slovnú zásobu mal na úrovni 10-ročného. V tom období som plakala denne, stále sme si však vraveli, že to s Božou pomocou zvládneme a že keď zapracujeme, čoskoro sa všetko zlepší.

No už ku koncu prvého ročníka sme sa dohodli s pani riaditeľkou, že mu nebude prvý ročník rátaný, že nebude klasifikovaný a bude hodnotený slovom ,,absolvoval“. S manželom sme sa zhodli na tom, že ak chceme, aby naše dieťa niekedy dobehlo zameškané, je to teraz. Požiadali sme teda školu, aby ho nechali opakovať ročník. Pani riaditeľka sa nás 45 minút snažila presvedčiť, aby sme to nerobili. Dokonca vytiahla aj argument, že jej to úplne pokazí štatistiku (čo v prípade môjho muža ekonóma skoro aj zabralo!!!), ale nakoniec zopakoval to, čo som pani riaditeľke vysvetľovala už trištvrte hodinu. Keď to isté počula z jeho úst, povedala: ,,Dobre, pán Podobný, tak to teda skúsme po vašom.“

V septembri sme ešte nechali novú pani učiteľku s novou triedou ,,na pokoji“, ale v októbri som so synom nastúpila do triedy ako jeho asistentka, aby sa plynulejšie prispôsobil novému prostrediu. Vtedy som bola v šiestom mesiaci očakávajúc naše štvrté dieťa. To, že mi podľa krvných výsledkov zistili zvýšené riziko pre Dawnov syndróm, som neriešila. Po prvé, boli sme rozhodnutí dieťatko si nechať, a po druhé, vlastne som na to nemala čas ani energiu, tie som venovala svojmu synovi. A tak som nastúpila a sedela s ním na hodinách. Mal staršiu pani učiteľku, ktorá mi hneď na úvod povedala, že nemá dobré skúsenosti s takýmito zásahmi zvonka, ale že to bola žiadosť pani riaditeľky a teda to skúsime. Po mesiaci v triede, keď skončila moja lehota pomoci, mi pani učiteľka povedala, že mi ďakuje za skvelý mesiac a že je zjavné, že môjmu synovi moja prítomnosť iba prospieva. Pre mňa to bolo ako pohladenie na duši. Konečne som videla, že som svojmu synovi na pomoc.

To isté sme prežívali aj v hudobnej škole, kde si náš syn vybral hru na husliach. Pôvodne som ho prihlásila na klavír a celé leto som ho prehovárala, aby som mu husle vyhovorila, ale nepodarilo sa mi to. Môj syn chcel byť ,,ako ja“, pretože aj ja som študovala hru na husliach. No najlepšie sa mu darilo, keď som s ním na hodinách sedela aj ja a dozerala na to, aby počúval pani učiteľku a aby s ňou spolupracoval. Za 5 rokov sa mu vystriedali tri učiteľky a keď nastúpila posledná, povedala, že si s ním poradí. Po pol roku viac nehrania ako hrania a jednom incidente medzi ním a pani učiteľkou, sa so mnou pani učiteľka dva týždne nerozprávala. Veľmi som sa hanbila, že mám takého nevychovaného syna a samozrejme sme za ňou spolu zašli, aby sa ospravedlnil. Potom ma požiadala, aby som predsa len prišla do triedy a pomohla jej s disciplínou. Keď som ho prvýkrát prinútila zahrať skladbu bez zastavenia a tak, ako sme to stále doma cvičili, ostala v ohromení s otvorenými ústami. Keď sa trošku spamätala, vyletelo z nej: ,, Ja som nevedela, že ty vieš takto hrať!“. Odvtedy sa jeho hudobná kariéra trochu zlepšila, no po ďalšom roku som to aj tak vzdala a prihlásila ho na výtvarnú. Aj tam ho musím prinútiť ísť, ale aspoň mi vždy po hodine povie, že to bolo celkom v pohode.

príbeh budeme pokračovať nabudúce