Milujem leto, teplé počasie, kúpaliská, knihy, morské pobrežie a nosenie plaviek od rána do večera; obzvlášť, ak sa už slnko dotklo mojej pokožky. Minulé leto som však zažila čosi iné. A teraz, tento rok, mám uprostred brucha veľkú jazvu. Vlastne ich je niekoľko, ale tá najväčšia začína hore na mojom hrudnom koši a končí pri mojom pupku. Nie je možné si ju nevšimnúť. Je to alarmujúce. Na začiatku som sa ich snažila ukryť, zakryť ich a predstierať, že tam nie sú. Istý čas to fungovalo. Ale pravda je, že hoci sú ukryté pod mojimi šatami, stále tam sú. Budú tam vždy. Stali sa mojou súčasťou. Slová v Andreinom článku sa ma hlboko dotkli.

„Ale tieto jazvy? Ako ich pozorujem, stávajú sa čiarami života. Príbehmi. Pripomienkami uzdravenia. Pripomienkami lekcií, ktoré som sa naučila. Pripomienkami ochrany, bláznivosti, bezmocnosti. Prechádzam svojimi prstami po týchto bielych čiarach a cítim pulz záchrany. Pozorujem ho aj vo svojom srdci. Vidím, že nakoniec všetko slúži na dobré“

Napokon teraz už vidím svoje jazvy inak, ako niečo krásne. Už ich viac neskrývam, pretože rozprávajú MÔJ príbeh. ~Kimberly Shepperson

Mám takmer 18 centimetrovú jazvu, ktorá sa tiahne od vrchu môjho ľavého bedra smerom dole. Je to pripomienka, že som sa narodila s porušeným telom. Niekedy to vnímam ako boľavú pripomienku, že som prišla na tento svet neúplná. No niekedy mi to pripomína, že skrze starostlivé ruky lekárov, pod nízko visiacimi chirurgickými svetlami sa dejú zázraky.

Uprostred kolena vo veľkosti mince je ďalšia jazva. Spomienka na nadšené dieťa, ktoré uteká cez tmavé pole a zakopne o veľký vyčnievajúci špic, ktorý držal stan. Nohy poznačené konármi, šarvátkami, ktoré sa udiali na pláži, rýchle a nekontrolovateľné byciklovanie, ktoré sa vždy skončilo nejakým pádom. Jazvy v tvare bodky a čiary na kolenách sú zo športových úrazov a loptových hier ešte z čias, keď som chodila do školy.

Som poznačená jazvami života. Spomínam si, ako som hľadievala na nohy svojich kamarátiek a uvedomovala som si, že oni vyrastú a budú mať nohy presne také aké muži obdivujú. Ja nikdy také nohy mať nebudem. Ja budem mať nohy dievčaťa, ktoré dobehlo  porušené, bežalo porušené, spadlo porušené, žilo porušené.

Toto sú veci, ktoré mi chodia po rozume, keď sledujem svoje meniace sa telo a cítim napätie medzi pokožkou a jazvou.Vždy merám svoju krásu so skúsenosťami a niekedy si prajem, keby ma moje skúsenosti neokradli o to, kým som mohla byť. A tie jazvy nie sú len na nohách. Cítim ich aj vo svojom srdci. Občas sa pýtam, či všetky tieto jazvy a škrabance nezničili môj príbeh a moju krásu.

Neviem, ako Eva vyzerala navonok, ale viem, že keď si zobrala to ovocie, zarezala jazvu vo svojom srdci a tá jazva sa tiahne až do môjho srdca. A práve tú jazvu si uvedomujem najviac.

Som v pokušení zakryť si jazvy tak, ako to urobila ona. Zakryť ich listami. Zakryť ich klamstvami. Nasadiť úsmev, aby som zakryla svoju porušenosť skôr, než si ju niekto všimne.

Ale tieto jazvy? Sú to čiary života. Príbehy. Spomienky uzdravenia. Spomienky na lekcie, ktoré som sa naučila. Spomienky, ako som bola ochránená, spomienky na dni pochabosti a bezmocnosti.  Prechádzam prstami po týchto bielych čiarach a cítim pulz vykúpenia. A tak je to aj v mojom srdci. Vidím, že všetko sa obrátilo na dobré.

pôvodným článkom od Andrea Levendusky „Scars, perfect legs and lifelines”, fotografia:Kristen Rae Photography. Do slovenského jazyka s povolením preložila.