Neviem ako a nepoznám načasovanie, ale stavím sa, že všetka táto ťarcha – rozvod, strach a snaha udržať moju malú rodinu pokope, sa raz premenia na dobré. Nejako. Niektoré kúsky sa dajú dokopy najmenej očakávaným spôsobom. Niektoré časti môjho života budú možno vyzerať úplne inak, než ako som plánovala. Ale viem, že to bude dobré. Vytrvávam, držím a vidím, ako to buduje môj charakter. Ba dokonca viac: charakter plodí nádej. Stále vidím nádej. Ak je viera zárukou toho, v čo dúfame, podstatou vecí nevidených, v tom prípade, milí moji, mám vieru. Aj cez to všetko, aj v mojom chaose. A možno práve vďaka nemu.

Neviem, kedy skončím s odpúšťaním svojmu exmanželovi. Viem, že to bude proces. Rozhodnutie vyhrnúť si rukávy a spraviť to znova. Uvoľniť ho z toho všetkého, pre moje psychické a fyzické zdravie. Vyhadzovať mu to na oči… to nepomáha. On vlastne ani nevie, ani ho nezaujíma, že je tam nenávisť. Som to len ja, kto trpí. Tá obrovská ťarcha neodpustenia silno uchopená v mojich zaťatých pästiach, biele hánky a trasúce sa ruky. Neskutočná snaha spôsobiť, aby videl moju námahu. Pot vyrážajúci mi na čele, zlostné slzy v mojich očiach, búšenie môjho zraneného srdca.

A tak púšťam to vrece plné ľútosti, zranenia, viny a hnevu. Počujem ho spadnúť na zem a moje telo nasleduje. Vyčerpané snahou potrestať muža. Plačúca kôpka ženy, ktorá vie, čo pokašľala na svojej strane, a vie, že iba keď pustí opraty z rúk, môže jej nebeský Otec naozaj začať pracovať. Nebude sa vnucovať do mojej situácie. Vnucovať mi uzdravenie. Môže. Ale nebude.

Nádych, výdych, opakovanie. Niektoré dni sú lepšie než iné. Možno mám chuť stočiť sa do klbka a pozerať Oceľové Magnólie znovu a znovu, ale život ide ďalej. Tak vypínam telku, pripravím sa do práce, odnesiem deti do jasiel a hľadám ten dôkaz. Dôkaz, ktorý ukáže, že nebudem zahanbená. Že som ľúbená. Prichádza útecha a prináša pokoj s vyhliadkou, ktorá je vznešenejšia od tej mojej.

Preložené z anglického originálu: „Where the pieces lie“  , od autorky Joann Latimer preložil s povolením.