Keď som končila vysokú školu, téma mojej diplomovej práce sa týkala autorít v životoch detí. Rozmýšľala som nad tým, prečo nás rodičia vychovali tak, ako nás vychovali. Vyberali pre nás školy, o ktorých predpokladali, že budeme na ne prijatí, a že po ich absolvovaní si budeme schopní nájsť dobré zamestnanie (hoci všetci sme mali veľmi dobré študijné výsledky).

Toto rozhodnutie vychádzalo z ich životnej skúsenosti. Celý svoj život prežili v komunistickej krajine, ktorá bola voči kresťanom nepriateľsky nastavená. Brata sotva prijali na odborné učilište s maturitou, pretože náš otec nebol v strane. V poslednom ročníku však bol jedným z najlepších v triede a asi iba jeden z dvoch, ktorých prijali na vysokú školu.

Posledných 10 rokov som však bola mojim rodičom veľmi vďačná za vklad, ktorý mi dali. Naučili ma šetrne narábať s rozpočtom (viem, niektorí sa pri tom pousmejete), variť, piecť, robiť kopec vecí naraz. Naučili ma starať sa o deti, byť im mamou aj priateľkou zároveň. Naučili ma byť spokojnou s tým, čo mám.

A teraz vstupujem do ďalšieho obdobia môjho života.

Obdobie, kedy vidím, že aj keď materstvo je nesmierne dôležité, s postupne odrastajúcimi deťmi môj život nekončí. Práve naopak. Znova môžem oprášiť veci, ktoré som sa naučila predtým, ako som sa stala mamou. A môžem implantovať do toho manažment, ktorý som si osvojila počas materskej. A spolu to tvorí perfektný základ pre ďalšie roky môjho života. Stále som doma s deťmi a ešte nejaký čas budem, ale už sa pomaly pripravujem na to, čo príde potom.

Nič sa nedeje náhodou. Ani to, že som študovala strednú zdravotnú, vysokú pedagogickú, dva cykly hudobnej, vychovávateľstvo v špeciálnych zariadeniach, ani to, že som už celých 10 rokov matkou na plný úväzok a ani to, že teraz študujem angličtinu. Nejakým zázračným spôsobom jedno naväzuje na druhé a to predošlé mi dáva dobrý základ pre to nasledujúce. Lepšie by to nikto nevymyslel. A preto som si istá, že autorom môjho života nie je nikto menej ako môj Stvoriteľ.