Môj najstarší syn odjakživa priťahuje problémy. Je to téma číslo jeden v našej rodine. Zakaždým, keď môj muž príde z roboty, si svojho syna ,,predvolá“ a už aj idú opravovať prípadne hľadať všetko, čo ,,sa“ počas dňa pokazilo, stratilo alebo premiestnilo. Často sú to chýbajúce nožnice, niekedy aj tie záhradné, nožíky, papiere, lepidlá, perá a ceruzky, ako aj šnúrky, špagáty. No miznú aj myšky od počítača, káble, baterky, skrutkovače a čo ja neviem, čo všetko ešte.

Zdieľať

V kultúre, ktorá silno presadzuje spoločenské ideály a identity, môže naša rodina rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť vývoj našich snov a hodnôt.

Napriek tomu, pre niekoho rodina predstavuje citlivú tému kvôli znepokojujúcej minulosti. Nezhody nevyhnutne vytvárajú tak krátkodobý ako aj dlhodobý konflikt, keďže v hre je rad osobnostných rozdielov. Rany z nášho detstva ovplyvňujú naše rozhodovanie a aj to, ako vnímame samých seba.

Zdieľať

Vyrástla som v relatívne veľkej rodine. Mala som troch bratov, no iba jednu sestru. A aj s tou sme boli odjakživa akýmisi protipólmi. Ona trávila čas s našimi dvomi sesternicami, ja s bratom a dvomi bratrancami. Ona bola maličká, ja veľká. Ona v pokoji presedela niekoľko hodín, ja som sa nezastavila asi ani v noci. Keď robila koláčiky, každému jednému venovala náležitú pozornosť a urobila z každého umelecké dielo. Ja som zase všetko rýchlo nacápala, no stihla dvakrát toľko.

Zdieľať

Poznáte túto situáciu. Boli ste spolu už na piatom rande, dobre ste sa bavili, ale aj tak z toho nemáte dobrý pocit. Napriek tomu, že on je všetkým, čo by si žena mohla priať a vaša mama, priateľky a kolegyne si myslia, že je pre vás „perfektný”, vy nesúhlasíte a rozmýšľate ako z toho von. A čo najrýchlejšie. Alebo aspoň skôr, než to bude vážne.

Zdieľať

Nikdy som neoplývala veľkou odolnosťou. Na dlhých cestách mi bývalo zle, v nevetraných miestnostiach som odpadávala, a bez klobúčika na slnku som hneď dostala úpal. Detská lekárka uznala, že som bledá a podvýživená a predpísala mi vitamínové injekcie B12. Do liečby sa vtedy zapojili aj babičky. Každá mala iný recept.

Zdieľať

Keď som ho počula prvýkrát, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Týmito slovami víta môj 2-ročný syn svojho tatina, keď sa po práci vracia domov.
Ty si sa vrátil?
Najprv sme sa dobre zasmiali, ale teraz používam túto vetu dokonca aj ja, keď sa manžel vráti domov, či už z práce alebo zo služobnej cesty.
Očakávam, že sa bude starať o svoju rodinu, a že sa vždy vráti späť k nám. Ako inak by to malo byť? Ale otázka malého Jonathána mi úplne vyrazila dych.

Zdieľať

Je to zvláštne, ale do dnešného dňa si vybavujem niektoré zážitky z veľmi ranného detstva. Sú to iba také záblesky v hmle ako z nejakého sna. Tak napríklad sa pamätám, ako ma prišiel navštíviť Mikuláš.

Zdieľať

Zobrali sme sa mladí. Nebolo na čo čakať. Svadbu sme mali dva týždne po mojich štátniciach, mala som sľúbenú prácu, a tak sme vedeli a dúfali, že aj keď môj teraz-už-manžel má pred sebou ešte posledný rok školy, nejako vyžijeme. Som rada, že sme sa tak rozhodli. Vďaka jeho viac-menej flexibilnému časovému rozvrhu sme mohli byť veľa spolu, užívať si jeho študentské zľavy a ako takú slobodu. Študentský život je radosť, asi takých 12 týždňov. Potom je to pár týždňov najhoršia vec na svete a potom opäť idylka.

Zdieľať

Keď boli moje deti malé, veľmi zle jedli. To asi poznajú mnohé maminy. Lenže to moje „čudo“ vydržalo byť celý deň na takom malom množstve jedla, z čoho by iní už dávno zomreli, a pritom bolo zdravé a veselé. Takže bojovým úkolom číslo jedna bolo zabezpečiť, aby sa v tých pár gramoch dostali do bruška všetky tie proteíny, vitamíny, vláknina a iné, kým sa tam dostanú rôzne “čokokrémy” a cukríky

Zdieľať

V rámci svojho zamestnania mám na starosti jednu kórejskú rodinu, ktorá žije na Slovensku. Pomáham im vybavovať rôzne úradné záležitosti, hlavne povolenie na pobyt, komunikujem so školami, kam chodia ich deti, riešime clo na pošte a všeličo iné. Venujem sa predovšetkým im štyrom, ale keď ma zavolali, že ich priateľka je s rizikovým tehotenstvom na pohotovosti a nevie sa s lekármi dohovoriť, samozrejme som ich tiež neodmietla.

Zdieľať

Pred pár týždňami som prestala dojčiť. A moje pekné plné prsia zrazu ovisli. Počas tehotenstva narástli, počas obdobia dojčenia boli síce striedavo plné a prázdne mlieka, ale takto ucapené neboli nikdy. Kristína Farkašová ich vo svojej knihe Som mama prirovnáva k „rozrolovaným ponožkám“. No žiaľ, presne to mi teraz moje prsia pripomínajú. Internet je plný krásnych, plasticky plných pŕs, čo stoja samé aj bez podprsenky. Keď mám byť úprimná, na sebavedomí mi takéto fotky nepridali. Prsia boli kedysi jednou z vecí, ktoré sa mi na mojom tele páčili. Nikdy neboli extra veľké, ale boli pevné a vypĺňali moju podprsenku aj bez vypchávok. Teraz sa cítim neatraktívna. Veľmi.

Zdieľať

Sedím na nemocničnom lôžku, kde leží moja svokra. Pozrie sa na mňa láskyplným pohľadom a natiahne ku mne ruku. Chytím ju a počas celej návštevy ju hladkám. Je ako moja druhá mama. Slovo svokra sa u nás vôbec nepoužíva, je to proste babička. Prežíva ťažké obdobie choroby a mne pichne pri srdci vždy, keď si na ňu spomeniem. Stále sa nám ospravedlňuje, že nám „toto“ urobila. A ja ju úprimne uisťujem, že jej rada akokoľvek poslúžim. Pritom myslím na naše spoločné začiatky.

Zdieľať

Po nekonečnej dobe sa mi dostalo veľkej výsady – manžel ma pozval cez obednú prestávku aj so synom do reštaurácie v meste, po ktorej nasledovala prechádzka jesenným mestom.
Tá zmena ma skutočne potešila. Príjemná atmosféra, elegantná výzdoba, milé tváre. Ruch a dynamika nepôsobili na mňa skľučujúco, práve naopak. Stretla som pár známych, úplne som ožila a spomínala na časy, keď sme cez obednú prestávku chodili s kolegami do mesta… raz darmo, my ženy potrebujeme občas zmenu.

Zdieľať

Počuli ste už o tom? A vraj to tak má byť. Aby matka príliš nerozmýšľala nad tým, čo má robiť, ale konala inštinktívne. (To len na úvod… aby sme sa správne naladili ;))

Prechádzam archívom článkov na blogu, spomínam si na tie, ktoré ma pobavili, inšpirovali alebo nejakým spôsobom podráždili… Som si istá, že to všetko sú emócie, ktoré patria k dobrému blogu.
Spomínam si aj na článok, ktorý som písala pred viac než tromi rokmi ako čerstvá mamička. Čítam ho a rozmýšľam, koľko mám ešte času, kým sa preberie dieťa č. 2. Má pár týždňov a ja som opäť niekde tam, kde som bola pred tými tromi rokmi. Vlastne nie. Som trochu inde.

Zdieľať

Nevieš o tom, ale nedávno som si všimla, ako si kráčal po slnkom zaliatom dvore. Tvoje kroky boli rozvážne a pomalšie ako inokedy. Až teraz som si všimla, ako ťa ťarcha rokov, ktoré si prežil, zhrbila. Nič však nemení fakt, že si môj otec.

Všimla som si, ako si svojimi obrovskými rukami chlapsky vzal svojho vnuka na kolená, privinul si si ho k svojej hrudi a prejavil si mu lásku. Asi tak ako otec prejavuje synovi. Neviem, pretože si nikdy syna nemal.

Avšak dostal si za úlohu viesť tri nádherné dievčatá, ktoré sú dnes ženami, matkami.

Zdieľať

Moji starí rodičia postavili dom za vojny v roku 1940. Dom leží na dlhom úzkom pozemku a z leteckého pohľadu vyzerá ako rezanec do polievky. Vpredu je pomerne veľká predzáhradka, potom dvor, zeleninová záhrada a na konci ovocný sad. A presne tam v tom sade sme postavili náš dom. Kedysi to tu vypadlo inak…

Zdieľať