Zobrali sme sa mladí. Nebolo na čo čakať. Svadbu sme mali dva týždne po mojich štátniciach, mala som sľúbenú prácu, a tak sme vedeli a dúfali, že aj keď môj teraz-už-manžel má pred sebou ešte posledný rok školy, nejako vyžijeme. Som rada, že sme sa tak rozhodli. Vďaka jeho viac-menej flexibilnému časovému rozvrhu sme mohli byť veľa spolu, užívať si jeho študentské zľavy a ako takú slobodu. Študentský život je radosť, asi takých 12 týždňov. Potom je to pár týždňov najhoršia vec na svete a potom opäť idylka.

Zdieľať

Keď boli moje deti malé, veľmi zle jedli. To asi poznajú mnohé maminy. Lenže to moje „čudo“ vydržalo byť celý deň na takom malom množstve jedla, z čoho by iní už dávno zomreli, a pritom bolo zdravé a veselé. Takže bojovým úkolom číslo jedna bolo zabezpečiť, aby sa v tých pár gramoch dostali do bruška všetky tie proteíny, vitamíny, vláknina a iné, kým sa tam dostanú rôzne “čokokrémy” a cukríky

Zdieľať

V rámci svojho zamestnania mám na starosti jednu kórejskú rodinu, ktorá žije na Slovensku. Pomáham im vybavovať rôzne úradné záležitosti, hlavne povolenie na pobyt, komunikujem so školami, kam chodia ich deti, riešime clo na pošte a všeličo iné. Venujem sa predovšetkým im štyrom, ale keď ma zavolali, že ich priateľka je s rizikovým tehotenstvom na pohotovosti a nevie sa s lekármi dohovoriť, samozrejme som ich tiež neodmietla.

Zdieľať

Pred pár týždňami som prestala dojčiť. A moje pekné plné prsia zrazu ovisli. Počas tehotenstva narástli, počas obdobia dojčenia boli síce striedavo plné a prázdne mlieka, ale takto ucapené neboli nikdy. Kristína Farkašová ich vo svojej knihe Som mama prirovnáva k „rozrolovaným ponožkám“. No žiaľ, presne to mi teraz moje prsia pripomínajú. Internet je plný krásnych, plasticky plných pŕs, čo stoja samé aj bez podprsenky. Keď mám byť úprimná, na sebavedomí mi takéto fotky nepridali. Prsia boli kedysi jednou z vecí, ktoré sa mi na mojom tele páčili. Nikdy neboli extra veľké, ale boli pevné a vypĺňali moju podprsenku aj bez vypchávok. Teraz sa cítim neatraktívna. Veľmi.

Zdieľať

Sedím na nemocničnom lôžku, kde leží moja svokra. Pozrie sa na mňa láskyplným pohľadom a natiahne ku mne ruku. Chytím ju a počas celej návštevy ju hladkám. Je ako moja druhá mama. Slovo svokra sa u nás vôbec nepoužíva, je to proste babička. Prežíva ťažké obdobie choroby a mne pichne pri srdci vždy, keď si na ňu spomeniem. Stále sa nám ospravedlňuje, že nám „toto“ urobila. A ja ju úprimne uisťujem, že jej rada akokoľvek poslúžim. Pritom myslím na naše spoločné začiatky.

Zdieľať

Po nekonečnej dobe sa mi dostalo veľkej výsady – manžel ma pozval cez obednú prestávku aj so synom do reštaurácie v meste, po ktorej nasledovala prechádzka jesenným mestom.
Tá zmena ma skutočne potešila. Príjemná atmosféra, elegantná výzdoba, milé tváre. Ruch a dynamika nepôsobili na mňa skľučujúco, práve naopak. Stretla som pár známych, úplne som ožila a spomínala na časy, keď sme cez obednú prestávku chodili s kolegami do mesta… raz darmo, my ženy potrebujeme občas zmenu.

Zdieľať

Počuli ste už o tom? A vraj to tak má byť. Aby matka príliš nerozmýšľala nad tým, čo má robiť, ale konala inštinktívne. (To len na úvod… aby sme sa správne naladili ;))

Prechádzam archívom článkov na blogu, spomínam si na tie, ktoré ma pobavili, inšpirovali alebo nejakým spôsobom podráždili… Som si istá, že to všetko sú emócie, ktoré patria k dobrému blogu.
Spomínam si aj na článok, ktorý som písala pred viac než tromi rokmi ako čerstvá mamička. Čítam ho a rozmýšľam, koľko mám ešte času, kým sa preberie dieťa č. 2. Má pár týždňov a ja som opäť niekde tam, kde som bola pred tými tromi rokmi. Vlastne nie. Som trochu inde.

Zdieľať

Nevieš o tom, ale nedávno som si všimla, ako si kráčal po slnkom zaliatom dvore. Tvoje kroky boli rozvážne a pomalšie ako inokedy. Až teraz som si všimla, ako ťa ťarcha rokov, ktoré si prežil, zhrbila. Nič však nemení fakt, že si môj otec.

Všimla som si, ako si svojimi obrovskými rukami chlapsky vzal svojho vnuka na kolená, privinul si si ho k svojej hrudi a prejavil si mu lásku. Asi tak ako otec prejavuje synovi. Neviem, pretože si nikdy syna nemal.

Avšak dostal si za úlohu viesť tri nádherné dievčatá, ktoré sú dnes ženami, matkami.

Zdieľať

Moji starí rodičia postavili dom za vojny v roku 1940. Dom leží na dlhom úzkom pozemku a z leteckého pohľadu vyzerá ako rezanec do polievky. Vpredu je pomerne veľká predzáhradka, potom dvor, zeleninová záhrada a na konci ovocný sad. A presne tam v tom sade sme postavili náš dom. Kedysi to tu vypadlo inak…

Zdieľať

ilá mama,   áno, ty! Ty, ktorá v živote dieťaťa zaujímaš túto dôležitú, krásnu a nenahraditeľnú rolu (a to bez ohľadu na pokrvnú príbuznosť). To dieťa, o ktoré sa staráš, ktoré si priviedla na svet, ktoré si kŕmila, vstávala k nemu v noci, riešila brušné koliky, učila ho chodiť, rozprávať a zbavovať sa plienok. Ten malý roztomilý tvor, ktorý bol naČítať ďalej

Zdieľať

Zakaždým, keď si začínam myslieť, že mi to už za volantom ide celkom dobre, príde nejaký chlap s chlapskou poznámkou a moje šoférske sebavedomie klesne na bod mrazu. Nedávno som sa snažila vycúvať z hustého radu predpanelákových áut, a keďže som nechcela ďalšiu ozdobu na laku auta, tak som požiadala vonku postávajúceho suseda, aby maČítať ďalej

Zdieľať

Óda na moje popôrodné telo redtým, ako som otehotnela, mi ktosi povedal: „Nemaj bábätko; bábätká zruinujú tvoje telo.” Prešiel už rok od Anabelinho narodenia. Minulý rok o takomto čase bola mikroskopickou bodkou v mojom vnútri a naše tehotenstvo sme ľuďom ešte iba oznamovali. Odvtedy som pribrala a zhodila 50 libier (22,7 kilogramov). Aj štyri mesiace poČítať ďalej

Zdieľať

Pred šestnástimi rokmi som povedala ,,áno” svojmu manželovi Milanovi. Bolo to v roku 2000 a my sme mali sladkých dvadsaťjeden rokov. Naši spolužiaci v tom čase riešili diskotéky a žúry, dorastenci a mládežníci rôzne tábory a kresťanské akcie, väčšina riešila intrák, skúšky, rodičov, peniaze, kam do kina… My sme „riešili“ okrem iných vecí aj jeden druhého. Úprimne, nechcelo sa nám čakať,Čítať ďalej

Zdieľať

  KEĎ SOM VYRASTALA, JEDÁLENSKÝ STÔL BOL PRE MŇA POSVÄTNÝM MIESTOM. OBIDVAJA MOJI RODIČIA CEZ TÝŽDEŇ PRACOVALI, AVŠAK PO VÄČŠINE VEČEROV BOLO NA STOLE DOMA UVARENÉ JEDLO. ZDRAVÉ JEDLO, NIČ  PREPYCHOVÉ. NEJAKO AJ NAPRIEK NÁŠMU ČASTO NEKOORDINOVANÉMU A PRÍLIŠ ZANEPRÁZDNENÉMU ROZVRHU, MOJI RODIČIA POVAŽOVALI ZA PRIORITU, ABY SME SI SPOLU SADLI A MALI SPOLOČNE ASPOŇ JEDNOČítať ďalej

Zdieľať

Niekedy sa stane niečo, čo nás úplne ale úplne vykoľají. A niekedy je to tak ťažké, že nám ide doslova o život. Vtedy potrebujeme, aby do našeho života vstúpili hrdinovia. Hrdinovia, ktorí žiadnu slávu nečakajú. To sú práve tí ľudia, ktorí obetujú zo svojho času, pohodlia, dokonca riskujú svoje zdravie a to pre niekoho, kohoČítať ďalej

Zdieľať

Keď sa snažím spomenúť si na prvú spomienku v mojom živote, vybaví sa mi ako ma ocko kúpe v detskej vaničke. Neviem, či je to pravda alebo si to len tak predstavujem. Každopádne mám veľa pekných spomienok s ockom z môjho detstva. Keď som bola malá a maminka odcestovala na pár týždňov do kúpeľov, naučil sa česať miČítať ďalej

Zdieľať

eď som zastavila na ceste vedúcej k drive-in okienku v kaviarni Starbucks, začudovala som sa prečo tam stálo tucet áut. Nepršalo, ale aj napriek tomu to vyzeralo, akoby sa každý rozhodol nakúpiť si z auta. Keďže som k psiemu kaderníkovi odvážala troch psov, v žiadnom prípade som nemohla nechať dvoch divokých Shih-Tzu a jedného bláznivého bišonaČítať ďalej

Zdieľať