Teraz viac ako inokedy hovoríme našim dcéram, že môžu byť čímkoľvek chcú – astronautkou a matkou, nezbednicou a princeznou. Ale našim synom to nehovoríme.

Sociológovia tvrdia, že aj keď sme dali dievčatám viac rol, ktoré môžu vykonávať, chlapčenský svet je stále obmedzený. Sú odrádzaní od záujmov, ktoré sú považované za ženské. Majú byť silní za každých okolností alebo potláčať svoju takzvanú chlapčenskú energiu.

Ak chceme vytvoriť spravodlivú spoločnosť, v ktorej by sa každému darilo, musíme dať aj chlapcom viac možností. Ako hovorí Gloria Steinem: „Som rada, že sme začali vychovávať naše dcéry viac ako našich synov, ale nikdy to nebude fungovať, kým nebudeme vychovávať našich synov viac ako naše dcéry.”

Zdieľať

Milý priateľ, milá priateľka, spýtala si sa ma túto otázku a nie raz. Nechcem ti to vyčítať, ani sa nehnevám. Viem, že si to nemyslela zle a nie si jediná/ý, kto sa to spýtal. Možno som aj ja niekedy položila túto otázku. Chcem ti len ukázať, že zatiaľ čo ty mi dáš túto krátku otázku možno zo zaujímavosti alebo len tak, aby reč nestála a o pár minút na to zabudneš a vo mne táto otázka vytvorí viacdňové premýšľanie.

Zdieľať

Začiatkom roku 2006 som dostala od mojej kamarátky Kim denník. Darovala mi ho aj s venovaním. Napísala mi ako našla tento denník, keď bola v Spojených štátoch a myslela si, že by to bolo skvelé miesto, kde môžem vyjadriť svoje myšlienky a modlitby a sledovať ako fungujú v mojom živote. Tiež jeden taký denník má a je to super.

A tak som začala písať svoj denník …

Zdieľať

Môj najstarší syn odjakživa priťahuje problémy. Je to téma číslo jeden v našej rodine. Zakaždým, keď môj muž príde z roboty, si svojho syna ,,predvolá” a už aj idú opravovať prípadne hľadať všetko, čo ,,sa” počas dňa pokazilo, stratilo alebo premiestnilo. Často sú to chýbajúce nožnice, niekedy aj tie záhradné, nožíky, papiere, lepidlá, perá a ceruzky, ako aj šnúrky, špagáty. No miznú aj myšky od počítača, káble, baterky, skrutkovače a čo ja neviem, čo všetko ešte.

Zdieľať

V kultúre, ktorá silno presadzuje spoločenské ideály a identity, môže naša rodina rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť vývoj našich snov a hodnôt.

Napriek tomu, pre niekoho rodina predstavuje citlivú tému kvôli znepokojujúcej minulosti. Nezhody nevyhnutne vytvárajú tak krátkodobý ako aj dlhodobý konflikt, keďže v hre je rad osobnostných rozdielov. Rany z nášho detstva ovplyvňujú naše rozhodovanie a aj to, ako vnímame samých seba.

Zdieľať

Vyrástla som v relatívne veľkej rodine. Mala som troch bratov, no iba jednu sestru. A aj s tou sme boli odjakživa akýmisi protipólmi. Ona trávila čas s našimi dvomi sesternicami, ja s bratom a dvomi bratrancami. Ona bola maličká, ja veľká. Ona v pokoji presedela niekoľko hodín, ja som sa nezastavila asi ani v noci. Keď robila koláčiky, každému jednému venovala náležitú pozornosť a urobila z každého umelecké dielo. Ja som zase všetko rýchlo nacápala, no stihla dvakrát toľko.

Zdieľať

Poznáte túto situáciu. Boli ste spolu už na piatom rande, dobre ste sa bavili, ale aj tak z toho nemáte dobrý pocit. Napriek tomu, že on je všetkým, čo by si žena mohla priať a vaša mama, priateľky a kolegyne si myslia, že je pre vás „perfektný”, vy nesúhlasíte a rozmýšľate ako z toho von. A čo najrýchlejšie. Alebo aspoň skôr, než to bude vážne.

Zdieľať

Nikdy som neoplývala veľkou odolnosťou. Na dlhých cestách mi bývalo zle, v nevetraných miestnostiach som odpadávala, a bez klobúčika na slnku som hneď dostala úpal. Detská lekárka uznala, že som bledá a podvýživená a predpísala mi vitamínové injekcie B12. Do liečby sa vtedy zapojili aj babičky. Každá mala iný recept.

Zdieľať

Keď som ho počula prvýkrát, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Týmito slovami víta môj 2-ročný syn svojho tatina, keď sa po práci vracia domov.
Ty si sa vrátil?
Najprv sme sa dobre zasmiali, ale teraz používam túto vetu dokonca aj ja, keď sa manžel vráti domov, či už z práce alebo zo služobnej cesty.
Očakávam, že sa bude starať o svoju rodinu, a že sa vždy vráti späť k nám. Ako inak by to malo byť? Ale otázka malého Jonathána mi úplne vyrazila dych.

Zdieľať

Je to zvláštne, ale do dnešného dňa si vybavujem niektoré zážitky z veľmi ranného detstva. Sú to iba také záblesky v hmle ako z nejakého sna. Tak napríklad sa pamätám, ako ma prišiel navštíviť Mikuláš.

Zdieľať

Zobrali sme sa mladí. Nebolo na čo čakať. Svadbu sme mali dva týždne po mojich štátniciach, mala som sľúbenú prácu, a tak sme vedeli a dúfali, že aj keď môj teraz-už-manžel má pred sebou ešte posledný rok školy, nejako vyžijeme. Som rada, že sme sa tak rozhodli. Vďaka jeho viac-menej flexibilnému časovému rozvrhu sme mohli byť veľa spolu, užívať si jeho študentské zľavy a ako takú slobodu. Študentský život je radosť, asi takých 12 týždňov. Potom je to pár týždňov najhoršia vec na svete a potom opäť idylka.

Zdieľať

Keď boli moje deti malé, veľmi zle jedli. To asi poznajú mnohé maminy. Lenže to moje „čudo“ vydržalo byť celý deň na takom malom množstve jedla, z čoho by iní už dávno zomreli, a pritom bolo zdravé a veselé. Takže bojovým úkolom číslo jedna bolo zabezpečiť, aby sa v tých pár gramoch dostali do bruška všetky tie proteíny, vitamíny, vláknina a iné, kým sa tam dostanú rôzne “čokokrémy” a cukríky

Zdieľať

V rámci svojho zamestnania mám na starosti jednu kórejskú rodinu, ktorá žije na Slovensku. Pomáham im vybavovať rôzne úradné záležitosti, hlavne povolenie na pobyt, komunikujem so školami, kam chodia ich deti, riešime clo na pošte a všeličo iné. Venujem sa predovšetkým im štyrom, ale keď ma zavolali, že ich priateľka je s rizikovým tehotenstvom na pohotovosti a nevie sa s lekármi dohovoriť, samozrejme som ich tiež neodmietla.

Zdieľať

Pred pár týždňami som prestala dojčiť. A moje pekné plné prsia zrazu ovisli. Počas tehotenstva narástli, počas obdobia dojčenia boli síce striedavo plné a prázdne mlieka, ale takto ucapené neboli nikdy. Kristína Farkašová ich vo svojej knihe Som mama prirovnáva k „rozrolovaným ponožkám“. No žiaľ, presne to mi teraz moje prsia pripomínajú. Internet je plný krásnych, plasticky plných pŕs, čo stoja samé aj bez podprsenky. Keď mám byť úprimná, na sebavedomí mi takéto fotky nepridali. Prsia boli kedysi jednou z vecí, ktoré sa mi na mojom tele páčili. Nikdy neboli extra veľké, ale boli pevné a vypĺňali moju podprsenku aj bez vypchávok. Teraz sa cítim neatraktívna. Veľmi.

Zdieľať

Sedím na nemocničnom lôžku, kde leží moja svokra. Pozrie sa na mňa láskyplným pohľadom a natiahne ku mne ruku. Chytím ju a počas celej návštevy ju hladkám. Je ako moja druhá mama. Slovo svokra sa u nás vôbec nepoužíva, je to proste babička. Prežíva ťažké obdobie choroby a mne pichne pri srdci vždy, keď si na ňu spomeniem. Stále sa nám ospravedlňuje, že nám „toto“ urobila. A ja ju úprimne uisťujem, že jej rada akokoľvek poslúžim. Pritom myslím na naše spoločné začiatky.

Zdieľať