Keď som ho počula prvýkrát, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Týmito slovami víta môj 2-ročný syn svojho tatina, keď sa po práci vracia domov.
Ty si sa vrátil?
Najprv sme sa dobre zasmiali, ale teraz používam túto vetu dokonca aj ja, keď sa manžel vráti domov, či už z práce alebo zo služobnej cesty.
Očakávam, že sa bude starať o svoju rodinu, a že sa vždy vráti späť k nám. Ako inak by to malo byť? Ale otázka malého Jonathána mi úplne vyrazila dych.
Áno, on sa vrátil napriek tomu, že doma je to niekedy ako v ZOO. Keď sa vráti domov z práce, čakajú na neho malí aj veľkí a samozrejme aj ja. O nejakom relaxe nemožno hovoriť. Je to TÁ fáza života.
Dve dvojročné deti lietajú z izby do izby a je len otázkou času, ktoré príde k úrazu skôr. Keď máte doma dvojičky, zvyknete si na to, že keď má jedno dvojča nejaký nápad, to druhé pridá myšlienke osobitný level a vyvádzanie naberá nové obrátky.
Dve staršie deti sú síce rozumnejšie, ale majú zase iné potreby. Zložitejšie ako len najesť, napiť sa a spať (a znova dookola to isté). Často sa zamýšľam nad tým, ako je to možné, že staršie deti ma v podstate potrebujú ešte viacej ako tie malé. A aká je to pravda, keď sa povie, malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti. Zatiaľ sa nezavrú do izby a naďalej s nami komunikujú, takže treba venovať čas aj im.
Pomedzi to sa pripravuje večera, za stolom vládne na chvíľu pokoj a potom sa blíži tá večerná hodina, keď už nezaberá nič a treba to len vydržať.
Neskôr manžel kúpe dvojičky, ja sedím so staršími deťmi a riešime ich svet. Majú mnoho otázok, snažia sa pochopiť vzťahy a kamarátstva, uvedomujú si, čo pre nich znamená rodina a naďalej poznávajú sami seba. Zažívajú prvé sklamania z ľudí a zo samých seba a chcú sa zdieľať. Chcú byť vypočutí a chcú počuť zvesť nádeje, keď to už-už vyzerá tak, že zajtra určite príde koniec sveta. O pár minút už utekám k maličkým, ktorí zase potrebujú mamu. Alebo dve mamy, kedže sú dvaja.
Približne o ôsmej hodine večer maličkí spia. Môj manžel ešte upratuje riady v kuchyni, pozerá na hodiny, lebo ráno mu treba vstávať. Dáva nám dobrú noc a ja sa na neho s údivom pozerám a ďakujem, že sa každodenne vracia domov. K nám.
Nie je možno dokonalý, ale už aj malý Jonathán prišiel na to, že keď sa vráti domov, netreba to brať ako samozrejmosť.
Na otázku: „Ty si sa vrátil?“ ho tatino s úsmevom vezme na ruky, silno ho vystíska a odpovie: „Tatino prišiel domov. Tak veľmi si mi chýbal!”
Je niečo, čo beriete ako samozrejmosť? Vysloviť vďaku vedia aj malí a my veľkí to tiež môžeme skúsiť.