Sedím na nemocničnom lôžku, kde leží moja svokra. Pozrie sa na mňa láskyplným pohľadom a natiahne ku mne ruku. Chytím ju a počas celej návštevy ju hladkám. Je ako moja druhá mama. Slovo svokra sa u nás vôbec nepoužíva, je to proste babička. Prežíva ťažké obdobie choroby a mne pichne pri srdci vždy, keď si na ňu spomeniem. Stále sa nám ospravedlňuje, že nám „toto“ urobila. A ja ju úprimne uisťujem, že jej rada akokoľvek poslúžim. Pritom myslím na naše spoločné začiatky.
Keď som sa vydala, nasťahovala som sa do domácnosti môjho manžela, kde dovtedy ako jediná žena a gazdiná vládla ona – moja svokra. Mala iba synov a nebola zvyknutá, aby sa jej v kuchyni motal ešte niekto iný. Nebolo to jednoduché pre nikoho z nás. Svokra bola navyše celý život učiteľka a bola zvyknutá určovať pravidlá ľuďom okolo seba. Bývali sme spoločne iba rok, ale ešte nejaký čas nám trvalo, kým sme si každý našli svoje miesto v živote toho druhého. Ona bola tá skúsená, čo sa starala o rodinu celé roky, ja iba bláznivé mladé dievča, čo sa zvyklo väčšinou starať iba o seba. Videla vo mne len ďalšie dieťa, ktoré musí dovychovať a odovzdať mu niečo zo svojich skúseností. Ale ja som chcela byť manželka, ktorá je rešpektovaná a robí si veci po svojom. Ibaže v cudzej domácnosti.
Pamätám sa na mnohé, dnes už smiešne príhody. Ako mne a svojej osemdesiatročnej mame raz nakázala, aby sme v jej neprítomnosti urobili tú „pečienku“, čo je v mrazničke. Ja, pôvodom z Čiech, som nevedela celkom identifikovať, či pečienka sú „játra“ alebo „pečínka“ – teda akékoľvek pečené mäso. Tak som sa spoľahla na starú mamu, ktorá vytiahla z mrazničky dajaký kus mäsa. Ten sme potom spoločne upiekli. Stará mama je predsa tá najskúsenejšia, tak tá musí vedieť. No tiež to neodhadla a hubovú polievku sme dostali obidve. Skúsená aj neskúsená. Museli mať so mnou obrovskú trpezlivosť, keď si uvedomím, koľko pohárov som im stihla porozbíjať.
Naše vzájomné vzťahy sa ešte dobre vybrúsili, keď sa nám narodili deti. To sme už síce nebývali v jednej domácnosti, ale pomoc rodičov sme využívali často. A keď žiadate o pomoc v jednom, musíte byť pripravení nechať si hovoriť aj do druhého. Chodili sme obidvaja do roboty, deti do školy, do škôlky, k tomu rôzne choroby, klavír, domáce úlohy a pri všetkej snahe nám menšia výpomoc vždy prišla vhod. Babička a dedko boli skvelí a ochotní, všetko mysleli len v dobrom. Len naše vzájomné predstavy o tom, čo je pre deti a pre nás to najlepšie sa občas rozchádzali. Ale tam, niekde hlboko v srdci, som vždy cítila, aj keď to nebolo vyslovené, že nás a naše deti majú naozaj radi. Že ich vždy mrzí, keď si nerozumieme. Ako roky bežali, všetci sme si uvedomovali, že najdôležitejšie je to, že sa vzájomne máme a naša hrdosť akosi postupne ustupovala. V zásadných chvíľach sme si boli vždy oporou, všetky spory išli stranou. Častá blízkosť, ktorá sa niekedy videla ako nevýhoda, sa nakoniec stala výhodou, lebo sme sa naučili spolunažívať. Museli sme a vlastne sme aj chceli. A teraz, keď už nevládzu, veci sa otočili. My sme tí, ktorí môžu poslúžiť im a oni s vďakou našu pomoc prijímajú.
S obľubou sa v nedeľu poobede vyberiem na prechádzku a zastavím sa k našim starkým. Sadnem si v obývačke do kresla a rozprávam, čo je nové v tom veľkom svete, ktorého už nie sú súčasťou ako kedysi. Rozprávam im o svojej práci, o rôznych služobných cestách, konferenciách a ich to neskutočne zaujíma. Oni mi zasa referujú svoje posledné zážitky a postrehy z blízkeho okolia. Občas sa povadia, skáču si do reči, ale iba tak milo, ako ich poznám roky. Moje dievčatá im niekedy prídu povysávať, donesieme im ochutnať nový koláčik alebo ideme spoločne pracovať do Turca na záhradu. Sú to tie najkrajšie okamihy pre mňa a vidím, že aj pre moje deti.
Nedávno som sa sama stala svokrou. Aj ja si hľadám svoje miesto pod slnkom. Ako prejaviť lásku, ale rešpektovať. Ako pomôcť, ale nezavadzať. Verím, že sa nám to znova podarí.

Eva Bechna pochádza z Čiech, ale už 30 rokov býva v Žiline. Je mamou dvoch dospelých dcér a svokrou úžasného Španiela. Po rokoch intenzívneho materinstva si znova vychutnáva spoločný čas s najlepším priateľom, svojim manželom Ľubom. Rada pracuje s ľuďmi a zvlášť s deťmi v rámci svojho zamestnania pre Cirkev bratskú a OZ Stopy, ale aj mimo neho.