Bol koniec augusta a my sme v práci robili poriadok v kabinete a triedili knihy. Práve som stála na stole a do novej knižnice úhľadne vkladala knihy a slovníky. Snažila som sa, aby boli uložené podľa rovnakej veľkosti, kategórie, edície. Robila som to tak, ako by som to robila doma. Zodpovedne. Z myšlienok ma vytrhla kolegyňa: „Katuška, to nemusí byť dokonalé! Nikto ťa za to nebude ani karhať, ani známkovať. Pokojne ich ukladaj aj dole hlavou!“

Chvíľu som zostala zarazená. Myslela som si, že by to tak urobili všetci… Po práci, pri oddychu pri káve, spomenula kolegyniam v kabinete. „Máme tu perfekcionistku, všetko musí sedieť na centimeter!“ Dotklo sa ma to! Veď ma pozná len krátko! A čo ju vôbec do toho! Prečo sa stará! Vírilo mi v hlave…

Ale bol to podnet pre zamyslenie sa nad sebou. Dnes už viem, že moja kolegyňa a teraz už aj spriaznená duša to myslela so mnou dobre. Nebol to výsmech. Len sama poznala, že snažiť sa byť stále perfektný je veľmi únavné a aj sebazničujúce.

Jej poznámky ma primäli k tomu, ako som si spomenula na rôzne situácie z môjho života…

Malé trojročné dieťa a mama, ktorá si nesadne a nehrá sa, ale namiesto toho leští stôl a sklenené dvere, aby na nich neboli odtlačky detských prštekov. Po uložení dieťaťa na spánok, vzorne poukladá hračky presne na „svoje“ miesto. Byt, ktorý namiesto domácej kuchyne rozvoniaval avivážou a „čistotou“.

Opätovné ukladanie manželových vecí v skrini, keď si vytiahol tričko zospodu vzorne uloženého radu.

Smútok, keď som časom „nestíhala“ všetko na 100% percent, aj prácu, aj domácnosť, aj rodinu (o voľnom čase pomlčiac).

Večné hľadanie „nedokonalostí“ na sebe.

Tlak, aby som urobila „ešte toto“. Lístočky napísané ráno, čo mám urobiť, ktoré som vzorne odfajkávala.

Pocit, že sa môžem „odmeniť“ prečítaním knihy, pozretím si filmu, prechádzkou, ak stihnem, ak urobím….

Večná snaha, aby bol každý spokojný.

Neschopnosť povedať „nie“ a pomôcť, aj keď som bola na hranici svojich síl.

Umáranie sa, ak moje dieťa alebo dieťa v škole nepodalo výkon, aký som si predstavovala (veď má na to).

Večné vnútorné otázky – som dosť dobrá? Dosť dobrá mama… dosť dobrá manželka… dcéra… učiteľka… kamarátka…

Slovíčka – musím, nesmiem, vydržať…

Hlupaňa! Ušila som si na seba búdu! A akú! Až vtedy mi došlo, akou som sa stala otrokyňou! A komu??

Sama sebe! Nikto to odo mňa nežiadal! Nikto nestál nado mnou s bičom a nehovoril mi kritéria. Bola som unavená, uštvaná, vnútorne nespokojná, lebo som si diktovala nesplniteľné podmienky. Pracovala som veľa, radovala sa málo.

Keď môj muž išiel s deťmi do kina alebo na bicykel, častokrát som odmietla ísť s nimi. Upratovala som.

O toľko krásnych chvíľ som sa pripravila tým, že som sa snažila o nezmyselnú dokonalosť a skutočná dokonalosť života mi unikala…

Nadýchla som sa. Otvorila som oči. Po rokoch…

Dnes už nie som otrok. Som šťastná a slobodná žena. Teraz, keď píšem tento článok, vo voliére sa naháňajú naše dva králiky, sem – tam odfŕknu seno na plávajúcu podlahu a obhrýzajú drevený domček.

Dcérka s kamarátkou spia v izbe obklopené množstvom plyšákov a na zemi leží dievčenské oblečenie. Manžel išiel s kamarátmi von. V kuchyni sú na stole riady, ktoré ráno umyje umývačka. Žehlenie musí počkať do zajtra.

Ja už mám iný program. Na stole ma čaká šálka čaju a obľúbená kniha.

Po toľkých rokoch driny je čas vypnúť. Aj zajtra je deň…

P.S. Najperfektnejšie na živote je to, že nemusíme byť perfektní.

Majka, ďakujem, že si mi otvorila oči!