Neskoro večer sme sa vracali z rozpáleného Zadaru na ostrov Murter, kde sme boli ubytovaní v kempe. V diaľke sme videli čierňavu a sem-tam aj blesky pretínajúce oblohu. Presne tam sme sa približovali. O chvíľu sme počuli padať na kapotu auta ťažké kvapky dažďa a vzduch začal byť veľmi dusný. A vtom to prišlo. Nečakane. Nebola to silnejúca búrka na aké sme zvyknutí. Táto prišla prudko, akoby niečo veľké a ťažké náhle spadlo na naše auto. Ani najrýchlejšie stierače neboli schopné odstrániť vodu z predného skla. Deti spiace na zadnom sedadle sa vystrašene zobudili. Museli sme zastaviť, pretože do strechy auta začali mlátiť veľké ľadové krúpy. Ak sa na chvíľku dážď zmiernil, tak len preto, aby s novou, ešte väčšou silou pokračoval. Manžel odstavil auto na kraj cesty, kde bol strom, ktorý nás aspoň trošku chránil pred padajúcimi kusmi ľadu. Ako vietor silnel, začala som sa obávať, že by strom mohol spadnúť. Ale v tej chvíli sme nemohli robiť vôbec nič, len dúfať, že sa tak nestane. Nevideli sme ani na krok.

Búrka sa na chvíľku zmiernila, akoby sa potrebovala nadýchnuť a vtedy sme zbadali kúsok cesty pred nami. Cestu pokrytú vetvami stromov, prevrátenými odpadkovými košmi a stoličkami z blízkych barov, posúvajúcimi sa silou vetra po ceste. Pomaly, ako to len išlo, sme napredovali. Dostali sme sa do mestečka, z ktorého úzkych uličiek sa valili potoky vody. O chvíľu už naše auto stálo po podvozok vo vode. Ďalej sme nemohli, prevrátený strom nám skrížil cestu. Museli sme vycúvať a ísť do protismeru. V takejto situácii neplatia značky a príkazy. Platí len jedno – dostať sa do bezpečia. Búrka nakoniec predsa len zoslabla a už nám len slabý dážď pripomínal, čo sa pred chvíľou udialo. Rozmýšľali sme, ako toto prežil náš stan a či vôbec budeme mať kde tú noc spať. Po príchode do kempu sme s radosťou zistili, že stan to prežil, aj keď bol trochu vyplavený. Napriek tomu, že bolo pred polnocou, vonku bolo rušno. Niektorí bezradne stáli nad zničenými stanmi. Ten náš sme vyutierali a vysušili, niektoré spacáky boli mokré, tak sme museli spať len pod dekou, ale vonku bolo aj napriek búrke teplo. Zatvorila som oči o štvrť na jednu, aby som ich o dve hodiny znovu otvorila. Búrka sa vrátila. Nemohla som tomu uveriť, nestačilo jej. Blesky a ľadovce sa opäť metali nad krajinou. Našťastie si to rýchlo rozmyslela. Akoby sa len chcela pripomenúť, aby sme na ňu nezabudli.

Ráno sme vstali do krásneho slnečného dňa. Pomaly som sa prechádzala kempom a hodnotila škody. Všade boli popadané konáre, vymletá zem na chodníkoch, polámané konštrukcie stanov a prístreškov, prevrátené stoličky. Nič podobné som ešte nezažila. Bolo počuť pílu. Zamestnanci kempu odstraňovali následky búrky. Všetci sušili a opravovali zničené veci. Vyzeralo to tam ako v utečeneckom tábore. Pred stanmi sa začali hromadiť kopy vecí, ktoré bolo treba vysušiť. Vtedy som si všimla, čo všetko majú ľudia so sebou. Sledovala som susedov okolo ktorých sa vôbec nedalo prejsť. Keby som sa mala o toto všetko starať, prenášať to a báť sa o to, tak mi to pokazí dovolenku. My sme pred nejakým časom zistili, že čím menej vecí si na cesty berieme, tým je všetko jednoduchšie a príjemnejšie a naozaj nám pritom nič nechýba. A preto sme najskôr zmenšili šatník – veď v prípade potreby sa vždy dá prať, potom sme vyradili kempové stolíky a nahradili ich dekou, ktorá sa dá použiť na viac spôsobov. Ľudia museli odpratať a opravovať prístrešky a stolíky a hojdacie siete, ktoré boli búrkou poškodené. Boli nahnevaní  a strávili tým celé hodiny toho krásneho slnečného dňa. My sme prehodili cez šnúru pár vecí a jednu deku, vzali si plavecké okuliare a šli sme si zaplávať. Ponorila som sa pod hladinu a rozmýšľala, že ten Leo Babauta mal pravdu, keď povedal:  „Zbavte sa zbytočností, ktorými ste zaprataní a urobte si priestor pre to, čo máte skutočne radi.”

Pomyslela som si, že si ten náš život vecami nerobíme šťastnejší, ale nespokojnejší, pretože nimi zapratávame čas a priestor, v ktorom by sme mohli robiť to, čo nás baví a čo nám robí radosť. Priveľa vecí nás len zamestnáva. Nemusíme sa báť nedostatku, lebo nám vlastne patrí celý svet, ktorý pre nás Boh stvoril.

V živote je tomu podobne ako v jazyku, menej je niekedy viac. Kvalita života je daná počtom vecí, bez ktorých sa zaobídeme, a pritom sme stále v pohode. Takto uvažoval nie len Thoreau, ale aj Budha i Ježiš.

Vynorila som sa na hladinu. Dnes bolo more obzvlášť krásne. Búrka priniesla so sebou kopu podmorského sveta, ktorý som mohla sledovať. Ľahla som si na veľký kameň a vychutnávala prítomnú chvíľu.

fotografia: stocksnap.io, flickr.com